AŽ KOSTOL ODSTRELIA, PRIDAJÚ SA I PRIATELIA 21.

[MiriamDimadi]

AŽ KOSTOL ODSTRELIA, PRIDAJÚ SA I PRIATELIA 21.

„Poslední borci sa nevzdávali lebo verili, že keď nádej umiera ako posledná, do jej posledného
dychu, prináša povzbudenie, pochopenie, odvahu a pomoc od blízkych aj neznámych.

Povzbudzovali ich aj tiché hlášky ako spovedné tajomstvo, keď sa podarilo niektorým nadriadeným
od miestnych až k najvyšším zachrániť či uschovať na lepšie časy, ktoré netrpezlivo očakávali,
nejakú pamätihodnosť lebo iba zdravý rozum.

Poslední borci pri záchrane riečnického kostola pociťovali v odumierajúcej Riečnici pochopenie
od svojich lúčiacich rodákov, stavbárov, strelmajstrov i hliadkujúcich.
Dodávalo im silu nevzdávať sa.
Držali sa zrejme príslovia: Keď ťa vyhodia z dverí, vojdi oknom. Keď ho zatvoria, vlez hoc
i komínom,“ spomínala kráľovná Kysuca.

„Mladí kysuckí „esenbaci“ si splnili povinnosť k strážcom kostola síce so súcitným upozornením,
že keby ho dobrovoľne neopustili pred odstrelom, tak by ich museli sami násilne odviesť.
Kam a ako nemohli ani nemuseli vysvetľovať. Ponechali na nich si domyslieť zo životnej praxe.

Odborníci na asanáciu obcí „strelmajstri“ tolerovali tiež v tichosti stráženie kostola pred odstrelom,“
spomínala víla Riečnica.
„Akoby ich niekto vystrašil božím hnevom, ktorým vraj už pohrozil „katom“ harvelskej kaplnky miesto
jej premiestenia do susedného skanzenu Vychylovky,“ mienila sestra Harvelka.

„Lebo snáď presvedčením zdravého rozumu odborníkov a našincov, že riečnický kostol ako
symbol oboch obcí spoločnej farnosti neohrozí hygienické predpisy vodnej nádrže.
Stal by sa balzamom vyhnancom za prežité príkoria a v budúcnosti by potešil našincov aj turistov.
Riečničania, Harvelčania a Kysučania by sa mohli stretávať pri ňom, čoho sa nezvaní poradcovia
najviac obávali,“ zvažovala tiež rozvážna kráľovná Kysuca.

„Odvahu posledných borcov strážením kostola posilňovala aj nádej, že v prípade jeho odstrelu,
rodina najstaršieho borca hĺadala by pomoc s jeho obnovou cez potomkov vysťahovaných predkov
za prácou do Ameriky.
Veď sa vysťahovalci hlavne z Kysuc a Oravy - Amerikáni dokázali s najväčšou mierou podieľať
na obnove riečnického kostola v r. 1905, spustnutého časom i povodňami od r. 1789.

Mohla by nám víla Beluša pripomenúť, ako to dopadlo,“ vyzvala ju kráľovná Kysuca.
„Odvaha príbuzných brata kňaza Mateja hľadala už na nich spojenie, zastavené tajnými na novom
pôsobisku v Beluši pri Púchove, kde mu za pobytu v nemocnici horlivci zhabali pohľadnice
aj s adresou potomka vysťahovaných deviatich tiet za prácou z biednej Oravy.

„Ktorýsi neverník tajných prezradil zbožným Belušanom, že po návrate z nemocnice ho majú
uväzniť ako ostatných kňazov, ktorí v kostole prečítali akýsi Pastiersky list.
Po návrate nášho Pánka z nemocnice ho odvážni Belušania strážili vo dne i v noci v kostole.
S odvahou nevzdávať sa, vyzbrojili sa dostupným domácim náradím.

Na nevšedné predstavenie strážcov pred kostolom chodili sa dívať hlavne deti a babky z okolitých
dedín, aby sa poučili ich otcovia a dedkovia, akoby mohli zachrániť aj svojich pastierov pred
hroziacim väzením.
Dozorcov mocných zastavila až obyčajná správa zo zahraničného rozhlasu o ozbrojenom prepade
tajných proti kňazovi, ktorý po potlačení Slovenského národného povstania organizoval všestrannú
pomoc obyvateľov bojovníkom za slobodu v kysuckých horách aj s mladším bratom učiteľom a
kňazmi z okolitých dedín,“ spomínala víla Beluša.

„Proti ministerskému rozhodnutiu o odstrele aj riečnického kostola z r. 1970 však nepomohla správa
zo zahraničného rozhlasu, lebo sa o tom žiadny rozhlas nedozvedel ako po poslednej vojne
v Beluši,“ stručne vysvetlila víla Riečnica.

„Pri strážení v noci si mali vziať aspoň dajakú metlu, aby vystrašili zlodejov, ktorí si odnášali
zhmotnené spomienky rodákov na domov, pripravené pre múzeum. Tak by sa to dozvedel aj rozhlas,
utrúsila starostlivá severná susedka k pripomienke víly Riečnice.

„Prakticky už žiadne nástroje nevlastnili. Keď videli nezvaní hostia, že domáci neobrábali svoje
záhrady ani polička, tak si ich privlastnili, aby asi nezhrdzaveli.
Veď do nového domova, ktorý sa im podarilo zakúpiť, malého bytu či domčeka bez záhrady,
polia a lesa, iba by zaberali aj to málo požadovaného miesta,“ usúdila najmladšia víla Harvelka.

K úsudku svojej prostorekej sestry, k častým radám starostlivej severnej susedky, s pochopením
ohľaduplne dodala víla Riečnica:
„Bez metly sa neobišli poslední borci do vysťahovania z Riečnice. Potrebovali ju aj v novom dome.
Ani by im nezabrala miesto a vôbec by nezhrdzavela.“