TEČTE PRÚDOM SLZY MOJE TIEŽ DO NÁDRŽE 24.

[MiriamDimadi]

TEČTE PRÚDOM SLZY MOJE AŽ DO NÁDRŽE 24.

Odpovede na všetky nezodpovedané otázky obyvateľov sme až do smutnej súčasnosti hľadali
iba v kruhu kysuckých a susedných víl," zoznamovala družky kráľovná Kysuca.
„Pochopiteľné sú slzy bezmocnosti, keď ich vyhnali z domova písomným nariadením z r. 1970
kvôli vodnej nádrží, ktorá mala k výberu vhodnejšie neosídlené miesta alebo mohla spolunažívať
s obyvateľmi ako na susednej Morave či vzdialenejších susedov.

Práve preto pripomíname vo snoch predstaveným staré krivdy, ktoré očividne už považujú
súčasníci za zabudnuté, a tým premlčané.
Veď odstreľovali a pálili ich minulosť pred bezradnými očami vyhnancov aj ich deti, s vyhliadkou
neistej budúcnosti bez odpovedajúcej náhradnej sumy a bez vzájomnej pomoci veľkej rodiny.
V osamotení...“
Víla Riečnica chytro doplnila kráľovnú Kysucu ako hostiteľku v obave pred jej slzami, ktoré mala
už na krajíčku: „Po zničení novej školy, ktorú obdivovali s ukrývanou závisťou deti okolitých dedín,
slzila na jej zborenisku hŕstka bývalých školákov.
Do slzavého ticha zaznel zvučný hlas drobnej dievčiny. Lúčila sa s novou školou veršami rodáčky
Márie Judákovej:
Na ich city čarodej nedbal nič,
zničil všetko, čím v tomto kraji ľudia žili.
Domovy ľahli popolom, úrodnú zem tŕne pokryli
a džavot detí už okolité hory viac nečuli...

Rozlúčili sa slovenskou ľudovou piesňou avšak s textom s jej slzavými slovami:
Tečte prúdom slzy moje, ktoré prelievam,
mala som ja rodný domov, novú školu a už nič nemám.
Sľubovali nové domy ako krásne orgovány. Vyhnali nás preč…
Teč slzička do nádrže, teč slzička, teč…

Tečte prúdom slzy moje, do tej nádrže,
Pane Bože, kto nám teraz, v biede pomôže.
Panujúcim je to fuč…
Zvládnete to zase sami, lebo nebo je nad vami,
ste predsa z Kysuc…
Teč vodička bez slzička, teč vodička, teč… "

„Pochopiteľne, že sklamaní poslední obyvatelia skrátili dlhý názov vodnej nádrže na výstižnejší.
Na Kysucké more sĺz.
Pozoruhodné je, že sa doposiaľ utajuje, kto to zavinil, že výstavba kysuckej vodnej nádrže nebola
asanáciou obcí prisľúbeným prínosom so zvýšenou životnou úrovňou Riečničanov a Harvelčanov
ako tradičných presídlencov.
A hlavne, kto zavinil, že bez zabezpečenia odpovedajúceho náhradného domova a majetkovoprávneho
vysporiadania museli ako vyhnanci živoriť po tŕnistej ceste životom, posiatou príkoriami a slzami.

Pripomeniem verše autorky Márie Balačinovej, ktorými žiadala odpoveď na nezodpovedanú otázku
hoci na ňu čakali všetci rodáci a stále čakajú aj ich potomkovia,“ podporila vysvetlenie svojej sestry
víla Harvelka.

A potom, keď pretrhli sa rodné putá
a rozdelila pravda krutá
všetko a všetkých, čo tu žili,
čo aj svoj život by boli položili
za svoju drahú rodnú zem.
Za hory, lesy, pastviny
pýtam sa: Kto to zavinil?“