TEČTE PRÚDOM SLZY MOJE AŽ DO TEJ NÁDRŽE 25.

[MiriamDimadi]

TEČTE PRÚDOM SLZY MOJE AŽ DO NÁDRŽE 25.

Odpovede na všetky nezodpovedané otázky sme až do súčasnosti hľadali iba v kruhu
kysuckých a susedných víl," zoznamovala družky kráľovná Kysuca.
"Sú presvedčené, že to musel byť BEZCITNÝ NETVOR, ktorý neposkytuje odpoveď,
neospravedlňuje sa za príkoria iba pridáva zákerné rany s patričným rachotom.
Odpoveď sme hľadali aj vo veršoch odvážnej rodáčky Márie Judákovej.
Nazvala ho ČARODEJOM za príkoria spôsobené zbytočným zničením obcí.

Na ich city čarodej nedbal nič,
zničil všetko, čím v tomto kraji ľudia žili.
Domovy ľahli popolom, úrodnú zem tŕne pokryli
a džavot detí už okolité hory viac nečuli...

„Pochopiteľné sú ich slzy, keď ich vyhnali z domova písomným nariadením z r. 1970
kvôli vodnej nádrží, ktorá mala k výberu vhodnejšie neosídlené miesta alebo mohla
spolunažívať s obyvateľmi ako na susednej Morave či vzdialenejších susedov.
Práve preto pripomíname vo snoch predstaveným staré krivdy, ktoré očividne už
považujú súčasníci za zabudnuté, a tým premlčané.
Veď odstreľovali a pálili ich minulosť pred bezradnými očami vyhnancov aj ich deti,
s vyhliadkou neistej budúcnosti bez odpovedajúcej náhradnej sumy a bez vzájomnej
pomoci veľkej rodiny. V osamotení...“
Víla Riečnica chytro doplnila kráľovnú Kysucu ako hostiteľku v obave pred jej
neposlušnými slzami, ktoré mala na krajíčku: „Po zničení novej školy,
ktorú obdivovali s ukrývanou závisťou deti okolitých dedín, slzila na jej zborenisku
hŕstka bývalých školákov.
Do slzavého ticha zaznel zvučný hlas drobnej dievčiny. Lúčila sa s novou školou
slovenskou ľudovou piesňou avšak s textom s jej slzavými slovami.

Tečte prúdom slzy moje, ktoré prelievam,
mala som ja rodný domov, novú školu a už nič nemám.
Sľubovali nové domy ako krásne orgovány. Vyhnali nás preč…
Teč slzička do nádrže, teč slzička, teč…

Tečte prúdom slzy moje, do tej nádrže,
kto nám teraz, Pane Bože, v biede pomôže.
Panujúcim je to fuč…
Zvládnete to zase sami, lebo nebo je nad vami,
ste predsa z Kysuc…
Teč vodička bez slzička, teč vodička, teč…

Pochopiteľne, že sklamaní poslední obyvatelia skrátili dlhý názov nádrže na
výstižnejší. Na Kysucké more sĺz.
Pozoruhodné je, že sa doposiaľ utajuje, kto to zavinil, že výstavba kysuckej vodnej
nádrže nebola asanáciou obcí prisľúbeným prínosom so zvýšenou životnou úrovňou
aj pre presídlencov, keď sa stali vyhnancami bez zabezpečenia odpovedajúceho
náhradného domova.
„Pripomeniem taktiež verše autorky Márie Balačinovej, ktorá tiež nedostala doposiaľ
odpoveď na nezodpovedanú otázku hoci na ňu čakali všetci rodáci a stále čakajú aj
ich potomkovia,“ podporila vysvetlenie svojej sestry víla Harvelka.

A potom, keď pretrhli sa rodné putá
a rozdelila pravda krutá
všetko a všetkých, čo tu žili,
čo aj svoj život by boli položili
za svoju drahú rodnú zem.
Za hory, lesy, pastviny
pýtam sa: Kto to zavinil?“