NÁŠ NAJHORLIVEJŠÍ NOČNÝ STRÁŽCA KOSTOLA 23.

[MiriamDimadi]

NÁŠ NAJHORLIVEJŠÍ NOČNÝ STRÁŽCA KOSTOLA 23.

„Nepochopili sme až do súčasnosti,až do rachotu vedľa našich hranic, prečo chceli po
zničení harvelského dreveného svätostánku, odstreliť za každú cenu riečnický kostol
s priľahlou farou a krásnou novou školou požadované na múzeum.

"Po zamietnutí osobných a písomných žiadosti o jeho záchranu a poslednej omši si uvedomili
poslední obyvatelia, že ho musia strážiť vo dne v noci a nedopustiť jeho pripravovaný odstrel.
Nevzdať sa a ešte hľadať ďalšiu možnosť, ako ho zachrániť,“ zverila sa víla Riečnica.

"Odborníci na asanáciu obcí. prezývaní "Strelmajstri", však v tichosti tolerovali stráženie
riečnického kostola pred odstrelom“ spomínala víla Riečnica.
„Akoby ich niekto vystrašil božím hnevom, ktorým vraj už pohrozil „katom“ harvelskej
kaplnky namiesto jej premiestenia do susedného skanzenu Vychylovky,“ nezabudla
pripomenúť sestra Harvelka.

„Mladí kysuckí „esenbáci“ si splnili povinnosť k strážcom so súcitným upozornením,
že keby ho dobrovoľne neopustili pred odstrelom, tak by ich museli sami násilne odviesť.
Kam a ako, nemohli ani nemuseli vysvetľovať. Ponechali na nich si domyslieť zo životnej
praxe.
„Teraz by sa mohol zdať ako úsmevný príbeh Riečničana Barónika, keď na požiadanie
Bezpečnosti opustiť kostol oznámil, že Riečnicu nikdy neopustí jedine v rakve, preto
najčastejšie zo všetkých borcov strážieval v noci kostol.“
„Chceli by sme ešte poznať úsmevný príbeh,“ dožadovali sa víly kráľovnej Kysuce.
Jej súhlasný úsmev putoval k vílam a zastavil sa pokynom k sestrám Riečnice a Harvelke.

„Starostlivý Barónik slávil aj Silvestra pred Novým rokom 1988 strážením studeného
kostola s verným psom a kravičkou, avšak na zahriatie aj s borovičkou. Napriek tomu,
že ho ostatní horliví borci presvedčovali, aby išiel s nimi na novoročnú omšu do Novej
Bystrice lebo podľa akýchsi medzinárodných pravidiel či zvyklosti, na tento sviatok
zbrane utíchajú. Ja som ich sprevádzala a prvá som poznala, ako zákerne odstrelili
faru a chystali sa na kostol, kde bdela sestra Riečnica.“
„Ako sa zachoval Barónik, keď sa až k nám donieslo, že bol hrdina? Nemal so sebou
aspoň valašku?“ vyzvedala súcitná severná susedka. Podporili ju zvedavé družky, veď
boli ženského rodu.
Povzbudivý úsmev kráľovnej Kysuce bol pre vílu Riečnicu výzvou, aby pripomenula
úsmevnú či hrdinskú spomienku.
„Našťastie pripravovaný odstrel riečnického kostola sa nekonal. Nočný strážca
v ňom zaspal, lebo sa zahrieval v studenom kostole borovičkou. Verný pes Dunčo
ho strážil vo svojej búdke vystlanej senom na schodoch kostola a kravičku Strakuľu
uviazal na kľučku dverí pred zadným vchodom do zákrstia. Vraj nešetril senom,
vystlal jej lôžko a k nemu plný košík žrádla. Veď mala zabezpečený nový domov na
jatkách. Preto bola spokojná a sladko spala zahrabaná v sene pred vchodom do zákrstia.“
„Po zákernom odstrele fary aj so vzácnym písomníctvom v jej pivnici privítal verný
Dunčo zbožných Riečničanov vrtením chvostom. Akoby sa snažil zmierniť ich sklamanie
nad predošlým zničením symbolov obcí harvelského kostolíka a teraz riečnickej fary.
Napriek tomu, že boli požadované aj pre uloženie vzácnych dokumentov na identitu
obyvateľov od vzniku ich obcí, keď ho odmietli pre nedostatok miesta národné výbory
Novej a Starej
Bystrice aj samotná miestna cirkev,“ posťažovala sa pritom Harvelka.
„A ako to dopadlo s Barónikom?“ vyzvedala sa nežná čiernovláska so zasneným
pohľadom.
„Keď ho hliadkujúci „esenbáci“ zobudili, Tonka ich pozvala aj s Barónikom na
novoročný obed, ktorý sa predĺžil s poslednou zabíjačkou od Buchovcov a blízkych
susedov na druhú štedrú večeru,“ potvrdila jej víla Riečnica.
„V kruhu posledných priateľov spomienky na vianočné a novoročné sviatky,
kde žili spoločne so svojimi starosťami a radosťami ako veľká rodina, zaháňali
prežité chmáry a prinášali zrnka nádeje na záchranu posledného symbolu spoločnej
farnosti oboch obci. Riečnického kostola Narodenia Panny Márie.

Zhodli sa v úvahách, že „kde budú, tam budú“, ale srdcom budú pod „Bielym majákom
nádeje“ ako balzamom na ceste životom. Preto ho musia zachrániť alebo obnoviť za
každú cenu, lebo „NIEKTO“ sa ho taktiež snaží za každú cenu odstreliť a ďalšiu bolesť
rodákom spôsobiť. Zamietnutím všetkých žiadosti o jeho zachovanie, lebo rozhodnutie
asanácie je nemenné.
Zrnka nádeje účinkovali aj na odmietavého Barónika, ktorý tvrdil po celú smutnú dobu,
že z Riečnice ho vysťahujú ako posledného iba v rakve. Mladí chlapci “esenbáci“ mu
sľúbili splnenie jeho posledného priania za podmienky, že ho nebudú musieť odviesť
násilím ani v rakve.
Prisľúbili mu, že ho presťahujú za pomoci Národnéh výboru v Novej Bystrici aj s
kravičkou ako posledného Riečničana. Po rozlúčení so svojou živiteľkou pred jatkami ho
odvezú do jeho malého bytu v Kysuckom Novom Meste.

Veď sa nedalo utajiť, že za svoju drevenicu s hospodárskou prístavbou, záhradou a lúkou
s priľahlým lesíkom, postačilo mu iba na dajakú garsónku. A príspevok za kravičku si vraj
odloží na pohreb...
Zanedlho ho odviezli aj na cintorín. Veď predsa boli Kysučania, ktorí si vzájomne pomáhali...“