NÁDEJ VELÍ. STRÁŽTE KOSTOL KÝM EŠTE STOJÍ 21.

[MiriamDimadi]

NÁDEJ VELÍ. STRÁŽTE KOSTOL KÝM EŠTE STOJÍ 21.

Odvahu posledných borcov strážením kostola posilňovala aj nádej, že v prípade odstrelu
kostola by rodina najstaršieho borca, požiadala o pomoc s jeho obnovou cez potomkov
svojich vysťahovaných príbuzných – Amerikánov.
Veď sa dokázali Amerikáni, vysťahovalci hlavne z Kysuc a Oravy, s najväčšou mierou
podieľať na obnove spustnutého riečnického kostola v r. 1905.
Odvaha utajovaných hľadala na nich spojenie, zastavené tajnými na novom pôsobisku
brata kňaza Mateja v Beluši pri Púchove, kde mu za pobytu v nemocnici horlivci zhabali
pohľadnice aj s adresou potomka vysťahovaných deviatich tiet za prácou z biednej Oravy.
Ktorýsi neverník tajných prezradil zbožným Belušanom, že po návrate z nemocnice ho majú
uväzniť ako ostatných kňazov, ktorí v kostole prečítali akýsi Pastiersky list.
Mohla by nám víla Beluša pripomenúť, ako to dopadlo,“ vyzvala ju kráľovná Kysuca.

„Po návrate nášho Pánka z nemocnice ho odvážni Belušania strážili vo dne i v noci
v kostole.S odvahou nevzdávať sa, vyzbrojili sa dostupným domácim náradím.
Na nevšedné predstavenie strážcov pred kostolom chodili sa dívať hlavne deti a babky z
okolitých dedín, aby sa poučili ich otcovia a dedkovia, akoby mohli zachrániť aj svojich
pastierov pred hroziacim väzením.
Dozorcov mocných zastavila až obyčajná správa zo zahraničného rozhlasu o ozbrojenom
prepade tajných proti kňazovi, ktorý po potlačení slovenského národného povstania
organizoval všestrannú pomoc obyvateľov bojovníkom za slobodu v kysuckých horách aj
s mladším bratom učiteľom a kňazmi z okolitých dedín,“ spomínala víla Beluša.
„Proti ministerskému rozhodnutiu o odstrele aj riečnického kostola z r. 1970 však
nepomohla žiadna správa zo zahraničného rozhlasu, lebo sa o tom žiadny nedozvedel ako
po vojne v Beluši.“
„Pri strážení v noci si mali vziať aspoň dajakú metlu, aby vystrašili zlodejov, odnášajúcich
si zhmotnené spomienky rodákov na domov, pripravené pre múzeum, tak by sa to dozvedeli“,
utrúsila starostlivá severná susedka k pripomienke víly Riečnice.
„Prakticky už žiadne nástroje nevlastnili. Keď videli nezvaní hostia, že domáci neobrábali
svoje záhrady ani polička, tak si ich privlastnili, aby asi nezhrdzaveli. Veď do nového domova,
ktorý sa im podarilo zakúpiť, malého bytu či domčeka bez záhrady, polia a lesa, iba by zaberali
nedostatok potrebného miesta,“ zhodnotila úvahy prostoreká víla Harvelka.