POSLEDNÍ BORCI ŽIJÚ V UMIERAJÚCEJ RIEČNICI 20.

[MiriamDimadi]

POSLEDNÍ HORLIVCI V UMIERAJÚCEJ RIEČNICI 20.

Kráľovná Kysuca pokynula víle Riečnici, aby pripomenula lúčenie posledných obyvateľov
s rodným krajom.
"K najhorlivejším borcom patrili Riečničania Buchovci predovšetkým s Vendelom a jeho
manželkou Kristínou a veľkou rodinou. Naviac s motorkou ako jedinou spojkou s okolitým
svetom.
K borcom patril aj odvážny Barónik so svojou kravičkou Strakuľou a verným psom Dunčom
ako najčastejší nočný strážca odsúdeného riečnického kostola.
Vedúca predajne potravín Tonka Košútová s chorým manželom, ujcom, dcérou s rodinou
a pracovitým a zdravým synom s rodinou a lúčiacimi susedkami...
Mladú rodinu v smutných časoch vojny prichýlil na riečnickej fare jeho starší brat Matej,
s trojročným synčekom a polročným dievčatkom s dedičným darom smoly, aby sa nikdy
nevzdala. Vtedy desaťročná Tonka od prvého dňa príchodu do Riečnice vozila ju v
kočiariku a pritom zoznamovala s krásou Riečnice aj o necelé dva roky jej staršieho brata.
S Tonkou ako staršou sestrou Smoliarky, prežívali hrôzy vojny na fare. Obe ich rodiny
často ďakovali v svätostánku za ich spoločnú záchranu po stretnutí agresorov s povstalcami
pod strechou fary.
Keď Smoliarka začala vnímať svet pripomenula blízkym, že je tiež riečnickou rodáčkou hoci
srdcom, keď sa vraj v nej niekoľkokrát narodila lebo Riečnica s Harvelkou je „najkrajší kút
na svete“.
O svojich ochrancoch sestier Riečnice a Harvelky sa dozvedela od najstaršieho zberateľa
rozprávok “uja Bubáka“ z osady Kyčierky. Uverila mu, že my víly sme skutoční ochrancovia
všetkých obyvateľov, keď pred jeho chalupou ju hojdal brat na saniach, pokiaľ pripravoval
chýrne bryndzové halušky ujo BuBák.
Brat si nepovšimol, že zaspala po narušenej noci, kvôli nežiadúcej vojenskej hliadke agresorov
na fare. Keď však začul pozvanie na halušky, sane od radosti prudko potiahol.
Rozleteli sa ako blesk z vysokého kopca, preleteli cez potok a zastavili sa na vyčnievajúcom
kríži spod snehu pred riečnickým kostolom.
Otec, ktorý letel za ňou na lyžiach sane nepredbehol ale dobehol, keď ešte spala v snehu...
Po vojne, kedy Mateja poslali na faru do Beluše pri Púchove, museli sa v slzách vysťahovať
z Riečnice, lebo zostali bez strechy nad hlavou.
Obe rodiny Tonky a Smoliarky však zostali v kontakte cestou korešpondencie a aspoň letnou
návštevou v Riečnici. Stali sa srdcom stálymi členmi veľkej rodiny spoločnej farnosti Riečnice
a Harvelky...
Ako dedičstvo predkov, lepila sa Smoliarke smola na päty predovšetkým v jej prítomnosti.
Preto sa nikdy nelúčila s rodákmi lebo milosrdná smrť zachytila jej spomienky na Riečnicu,
od priebehu poslednej svetovej vojny až do zániku Riečnice aspoň v strojopise, keď
pripravené k publikácii ich kvôli počítaču niekto odcudzil.
S presvedčením, že spomienky sa nedajú odstreliť, keď sa budú uchovávať v srdciach
potomkov, chodí ju milosrdne kontrolovať, či ich po toľkých rokoch už prepísala do nového
počítača.
Keď si však overí dôvody, pre ktoré ešte ani nezačala, predlžuje jej aktívnu dobu života.
S Buchovcami sa rodina Smoliarky zblížila, keď sa k nim a k starostovi pripojila v márnom
boji o zastavenie totalitného rozhodnutia barbarsky zničiť obe obce.
K posledným borcom patril i mladý dôstojný pán Stanislav, keď trvale nastúpil na farnosť
do Novej Bystrice počiatkom roku 1988. Bol veľmi snaživý. Okrem plnenia povinnosti vo
svojej farnosti organizoval pobožnosti a výlety pre mladých ľudí a školákov.
Často zastupoval starejšieho dôstojného pána Gahera v Starej Bystrici a po nedeliach ešte
slúžil omše v riečnickom odsúdenom kostole...“