STÁLY NOČNÝ STRÁŽCA ODSÚDENÉHO KOSTOLA 19.

[MiriamDimadi]

NOČNÝ STRÁŽCA ODSÚDENÉHO KOSTOLA 19.

„Teraz by sa mohol zdať ako úsmevný príbeh Riečničana Baronika, keď na požiadanie Bezpečnosti
opustiť kostol oznámil, že Riečnicu nikdy neopustí jedine v rakve, preto najčastejšie zo všetkých
borcov strážieval v noci kostol.“
„Chceli by sme ešte poznať úsmevný príbeh,“ dožadovali sa víly kráľovnej Kysuce.
Jej súhlasný úsmev putoval k vílam a zastavil sa pokynom k sestrám Riečnice a Harvelke.

„Starostlivý Baronik slávil aj Silvestra pred Novým rokom 1988 strážením studeného kostola
s verným psom a kravičkou, ale aj s borovičkou na zahriatie.
Napriek tomu, že ho ostatní horliví borci presvedčovali, aby išiel s nimi na novoročnú omšu do
Novej Bystrice lebo podľa akýchsi medzinárodných pravidiel či zvyklosti, na tento sviatok zbrane
utíchajú.
Ja som ich sprevádzala a prvá som poznala, ako zákerne odstrelili faru a chystali sa na kostol,
kde bdela sestra Riečnica.“
„Našťastie pripravovaný odstrel riečnického kostola sa nekonal. Nočný strážca v ňom zaspal,
lebo sa zahrieval v studenom kostole borovičkou. Verný pes Dunčo ho strážil vo svojej búdke
vystlanej senom na schodoch kostola a kravičku Strakuľu uviazal na kľučku dverí pred zadným
vchodom do zákrstia. Vraj nešetril senom, vystlal jej lôžko a k nemu plný košík žrádla.
Veď mala zabezpečený nový domov na jatkách.“
„Ako sa zachoval Baronik, keď sa až k nám donieslo, že bol hrdina? Nemal so sebou aspoň valašku?“
Vyzvedala súcitná severná susedka. Podporili ju zvedavé družky, veď boli ženského rodu.

„Keď ho hliadkujúci „esenbaci“ zobudili, Tonka ich pozvala aj s Baronikom na novoročný obed,
ktorý sa predĺžil s poslednou zabíjačkou od Buchovcov a blízkych susedov na druhú štedrú večeru,“
potvrdila jej víla Riečnica.
„V kruhu posledných priateľov spomienky na vianočné a novoročné sviatky, kde žili spoločne so
svojimi starosťami a radosťami ako veľká rodina, zaháňali prežité chmáry a prinášali zrnka nádeje
na záchranuposledného symbolu spoločnej farnosti oboch obci. Riečnického kostola.
Zhodli sa v úvahách, že „kde budú, tam budú“, ale srdcom budú pod „Bielym majákom nádeje“ ako
balzamom na ceste životom.
Preto ho musia zachrániť alebo obnoviť za každú cenu, lebo „NIEKTO“ sa ho za každú cenu snaží
odstreliť napriek všetkým oprávneným dôvodom o jeho zachovanie.
Zrnka nádeje účinkovali aj na odmietavého Baronika, ktorý tvrdil po celú smutnú dobu, že z Riečnice
ho vysťahujú ako posledného iba v rakve.
Mladí chlapci “esenbaci“ mu sľúbili splnenie jeho posledného priania za podmienky, že ho nebudú
musieť odviesť násilím ani v rakve. Prisľúbili mu, že ho presťahujú za pomoci Národného výboru
v Novej Bystrici aj s kravičkou ako posledného Riečničana. Po rozlúčení so svojou živiteľkou pred
jatkami ho odvezú do jeho malého bytu v Kysuckom Novom Meste.
Veď sa nedalo utajiť, že za svoju drevenicu s hospodárskou prístavbou, záhradou a lúkou s priľahlým
lesíkom, postačilo mu iba na dajakú garsónku. A príspevok za kravičku si vraj odloží na pohreb.“

„Po zákernom odstrele fary aj so vzácnym písomníctvom v jej pivnici sa pri spomienkach vynorila na
svetlo ďalšia nezodpovedaná otázka: „Kto má na svedomí, že sa o vzácne doklady, požadované pre
múzeum riečnickej fary, postaral nemý buldozér?
Napriek tomu, že boli požadované aj pre uloženie vzácnych dokumentov na identitu obyvateľov
od vzniku ich obcí, keď ho odmietli pre nedostatok miesta národné výbory Novej a Starej Bystrice aj
samotná miestna cirkev,“ spomínala kráľovná Kysuca.
„Môžeme iba pripomenúť zaznamenanú snahu Vendela Bucha niekam umiestniť vzácne písomnosti na
identitu obyvateľov a výkazy a triedne knihy školákov.
Keď hrozili búrať všetko rad radom, bol som s Milanom Poništom na fare v Riečnici. Stihol vziať iba
hromadu sobášnych listov.
Ja som zobral len od svojej rodiny, zbytok som sa mu snažil "nabaštiť" lebo nás chcú aj bez
náhrady vypudiť. A on už má kuticu v Čadci, aspoň pod posteľ môže ešte dačo uložiť.
Vraj už ani papuče nemá kam položiť.
Nový „panko“ Stanislav hľadal dakde suché miesto aj s Milanom, ako ich zatiaľ uschovať,
lebo studená a vlhká novobystrická fara sa ma čo nevidieť opravovať alebo až zbúrať.
Hovorkyni sa podarilo plnú tašku triednych kníh ešte odviesť, avšak kufor pripravených ďalších
školských ročníkov a balíkov dokladov na našu identitu nechali odstreliť a odmietnutú úschovu
zodpovedných inštitúcii pohotovo vyriešiť.
Vraj z toho ochorela, keď ešte na Nový rok 1988 až tri smutné správy obdržala.

Boli sme zaskočení lebo sme netušili, že barbari neuznávajú ani najväčší sviatok v roku, kedy aj
zbrane zmĺknu,“ prečítala víla Riečnica zo zápisu Vendela Bucha.
„Kto to nariadil zahrabať ich do farskej pivnice, aby ju mohli pohotovo odstreliť, napriek žiadostiam,
prosbám o uchovanie písomných dokladov o našej existencie?“ Posťažovala sa víla Harvelka.

„Svedkovia chceli pravdivý príbeh o tom zverejniť, ale po varovaní, v obavách, žeby si ich mohli
podozriví barbari s odsúdeným kostolom pomýliť, už iba mohli ticho byť,“ dodala kráľovná Kysuca.