POSLEDNÍ VYTRVALCI V ZANIKAJÚCEJ RIEČNICI 18.

[MiriamDimadi]

POSLEDNÍ VYTRVALCI V ZANIKAJÚCEJ RIEČNICI 18.

"Po zamietnutí všetkých zákonných možnosti za ponechanie riečnického kostola, priľahlej fary
a novej školy na požadované múzeum ako symbolu na obe obce bolo aj ich stráženie
poslednými obyvateľmi pred odstrelom označené za nezákonné a nebezpečné.

Poslední borci si preto uvedomili nutnosť ísť za posledným pokusom so záchranou riečnického
kostola v utajení, lebo bol zámerne stanovený status jeho zachovania až rokom jeho obnovy 1905,
a nie rokom pôvodnej výstavby 1789.
Podľa smerníc či zákona v dobe rozhodnutia o asanácii oboch obcí z roku 1970 nesplňoval status
kultúrnej pamiatky v ČSSR, preto bol vydaný stavbárom k odstreleniu."
Boli oprávnení použiť zákonné prostriedky proti strážcom v prípade nesplnenia výzvy Bezpečnosti
opustiť kostol pred odstrelom,“ pripomenula kráľovná Kysuca.
"K najhorlivejším borcom patrili Riečničania Buchovci predovšetkým s Vendelom a jeho manželkou
Kristínou a veľkou rodinou. Naviac s motorkou ako jedinou spojkou s okolitým svetom.

K borcom patril aj odvážny Baronik so svojou kravičkou Strakuľou a verným psom Dunčom ako stály
nočný strážca odsúdeného riečnického kostola.

Vedúca predajne potravín Tonka Košútová s chorým manželom, ujcom, dcérou s rodinou a pracovitým
a zdravým synom s rodinou a lúčiacimi susedkami...

Mladú rodinu v smutných časoch vojny prichýlil na riečnickej fare jeho starší brat Matej, s trojročným
synčekom a polročným dievčatkom s dedičným darom smoly, aby sa nikdy nevzdala.
Vtedy desaťročná Tonka od prvého dňa príchodu do Riečnice vozila ju v kočiariku a zoznamovala
s krásou Riečnice aj o necelé dva roky jej staršieho brata.
S Tonkou ako staršou sestrou Smoliarky, prežívali hrôzy vojny na fare. Obe ich rodiny často ďakovali
v svätostánku za ich spoločnú záchranu po stretnutí agresorov s partizánmi pod strechou fary.

Keď Smoliarka začala vnímať svet pripomenula blízkym, že je tiež riečnickou rodáčkou hoci srdcom,
keď sa vraj v nej niekoľkokrát narodila lebo Riečnica s Harvelkou je „najkrajší kút na svete“.
O svojich ochrancoch sestier Riečnice a Harvelky sa dozvedela od najstaršieho zberateľa rozprávok
“uja Bubáka“ z osady Kyčierky.
Uverila mu, že my víly sme skutoční ochrancovia všetkých obyvateľov, keď pred jeho chalupou ju brat
hojdal na saniach, pokiaľ pripravoval chýrne bryndzové halušky.
Brat si nepovšimol, že zaspala po narušenej noci, kvôli nežiadúcej vojenskej hliadke agresorov na fare.
Keď však začul pozvanie na halušky, sane od radosti prudko potiahol.
Rozleteli sa ako blesk z vysokého kopca, preleteli cez potok a zastavili sa na vyčnievajúcom kríži spod
snehu pred riečnickým kostolom.
Otec, ktorý letel za ňou na lyžiach sane nepredbehol ale dobehol, keď ešte spala v snehu...
Po vojne, kedy Mateja poslali na faru do Beluše pri Púchove, museli sa v slzách vysťahovať z Riečnice,
lebo zostali bez strechy nad hlavou.
Obe rodiny Tonky a Smoliarky však zostali v kontakte cestou korešpondencie a aspoň letnou návštevou
Riečnice. Stali sa srdcom stálymi členmi veľkej rodiny spoločnej farnosti Riečnice a Harvelky...
Ako dedičstvo predkov, lepila sa Smoliarke smola na päty predovšetkým v jej prítomnosti. Preto sa nikdy
nelúčila s rodákmi lebo milosrdná smrť zachytila jej spomienky na Riečnicu, od priebehu druhej svetovej
vojny až do zániku Riečnice aspoň v strojopise, keď pripravené k publikácii ich kvôli počítaču niekto
odcudzil...
S presvedčením, že spomienky sa nedajú odstreliť, keď sa budú uchovávať v srdciach potomkov, chodí ju
milosrdne kontrolovať, či ich po toľkých rokoch už prepísala do nového počítača. Keď si však overí dôvody,
pre ktoré ešte ani nezačala, predlžuje jej aktívnu dobu života.
S Buchovcami sa rodina Smoliarky zblížila, keď sa pripojila k nim a k starostovi Martinovi v márnom boji
o zastavenie totalitného rozhodnutia barbarsky zničiť obe obce.

K posledným borcom patril i mladý dôstojný pán Stanislav, keď trvale nastúpil na farnosť do Novej Bystrice
v r. 1988.
Bol veľmi snaživý. Okrem plnenia povinnosti vo svojej farnosti Novej Bystrici, organizoval pobožnosti
a výlety pre mladých ľudí a školákov.
Často zastupoval staručkého dôstojného pána Gahera v Starej Bystrici a po nedeliach chodil ešte
slúžiť omše v riečnickom odsúdenom kostole...“