BLIKÁ SVETLO NÁDEJE NAD TMOU BEZNÁDEJE 17.

[MiriamDimadi]

BLIKÁ SVETLO NÁDEJE NAD TMOU BEZNÁDEJE 17.

"Napriek žiadostiam, prosbám o milosť bezradnej cirkvi aj mocipánom, stal sa olúpený, zraňovaný
a znečistený kostol nemenným odsúdencom.
Hŕstka posledných horlivcov, hoci bola najviac poznamenaná psychicky a fyzicky postupným zánikom
Riečnice, nechovala sa bezmocne,“ s porozumením pripomenula víla Riečnica.
„Aby prekonávali bezmocnosť, museli sa vzájomne povzbudzovať zrnkami nádeje," dodala jej sestra
Harvelka.
„Nás by tiež zaujímalo, akými zbraňami nádeje sa vyzbrojili aspoň tí najhorlivejší,“ vyzvedala sa aj
čiernovlasá víla v kruhu svojich družiek s čokoládovou pleťou.
„Boli to prostí poslední Riečničania, obdarení sedliackym čiže zdravým rozumom, ktorí čakali
na majetkovoprávne vysporiadanie.
V odumierajúcej Riečnici boli pritom nútení sledovať paragrafy, nové vyhlášky lebo odhadcovia
menili odhady ich chátrajúceho a postupne odcudzovaného majetku a posielali ich žiadosti a
sťažnosti z jedného úradu do druhého," odvetila Kráľovná Kysuca.
„Domnievala som sa, že sprostí ľudia získali toto pomenovanie práve preto, že neboli obdarení
sedliackym čiže zdravým rozumom.“
„Asi za nedorozumenie môže, obyčajné "písmenko s", ktoré sa občas objaví, kam nepatrí,“
pohotovo odvetila víla Harvelka.
"Prostí a nie sprostí," vyslovila pomaly a zreteľne.
Na nechápavý pohľad čiernovlások sa snažila víla Riečnica o podrobnejšie vysvetlenie:
„Kvôli odlišnému významu podobne znejúcich slov v slovenskom jazyku prostí a sprostí, dovolím
si pripomenúť ich význam pre pochopenie ich rozdielu.

"Sprostí ľudia podľa slovenčiny sú spravidla bezmocní, bezradní a poslušní lebo idú za svojim
pánom kam on chce, a to za pomoci hliadkujúcich psov.

Sprostí ľudia však podľa češtiny majú značnú zásobu zdravého hlavne sedliackeho rozumu, ktorá
im zabráni stať sa ovcami. Podľa intenzity štekania ich hliadkujúcich psov, buď ich vybranými slovami
pošlú niekam, alebo ich tam priamo nakopnú.

A prostí ľudia sú jednoduchí, pracovití a obetaví obyvatelia všade na svete. Obdarení sedliackym
čiže zdravým rozumom, nechovajú sa ako ovce.
Idú za vytýčeným cieľom hlasom svojho srdca nikdy sa nevzdať, ako boli naši poslední horliví borci.“

"Ako obetaví horlivci zachraňovali kostol svojou najväčšou zbraňou. Hlasom svojho srdca nikdy sa
nevzdať a urobiť všetko pre jeho záchranu. Preto sa vzájomne povzbudzovali zrnkami nádeje
uchovávané vo svojom srdci,“ spomínala kráľovná Kysuca.
Skutek byl by bejval utek, kdyby kostel nebyl ve dne i v noci strážen posledními borci, aby nebyl
také zničen.
Naši Ostraváci tam léta chodili na houby a nabídli jim i zaměstnání, když je vyhnali z domova,“
pripomenula ich blízka susedka Ostravanka.
„Tak nám už predstavte aspoň tých najhorlivejších, aby sme aj my, nabrali zrnka odvahy,“ požiadala
kráľovnú Kysucu krásavica s vlasmi farby vychádzajúceho slnka.

„Poslední obyvatelia však nestrácali nádej ani v odumierajúcej Riečnici. Strážili svoj posledný symbol
vo dne v noci, aby nenasledoval harvelskú kaplnku.
Usilovali hoci v anonymite, aby sa stal Bielym majákom nádeje vyhnancov z Riečnice a Harvelky
a mohli sa stretávať pri ňom.
Akoby im blikal svetlom nádeje nevzdať sa ani pri ich strastiplnej ceste životom."
„Zaslúžia si spomienku,“ súhlasila s hodnotením víly Riečnice sestra Harvelka.