HROZILO LÚČENIE I S POSLEDNÝM SYMBOLOM 18.

[MiriamDimadi]

HROZILO LÚČENIE I S POSLEDNÝM SYMBOLOM 18.

„Najkrutejšie lúčenie pre našincov hrozilo lúčenie s posledným symbolom.
Bielym majákom nádeje vyhnancov z oboch obcí. Riečnickým kostolom.
Napriek žiadostiam, prosbám o milosť bezradnej cirkvi aj mocipánom,

stal sa olúpený, zraňovaný, znečistený, bez milosti nemenným odsúdencom.
Blikal im svetlom nádeje nevzdať sa ani po ich strastiplnej ceste životom…

„S našou harvelskou kaplnkou sme sa nemohli ani rozlúčiť,“ povzdychla si smutná
víla Harvelka. „Síce rozhodnutím o asanácii z roku 1970 mali ju premiestniť do
blízkeho skanzenu Vychylovka, ktorý práve vybudovali pre záchranu vybraných
dreveníc z našich obcí.
Po dokončenej obnove harvelskej kaplnky práve v roku 1970 bola vybraná medzi
prvými ako symbol našej obce. Vhodne rozšírená a omladená mala tiež slúžiť ako
pamätník písomníctva na identitu našich obyvateľov…“

„Skutek utek,“ zašomrala asi víla Praha lebo jej susedka.
„Keď sa sľuby sľubujú, barbari sa radujú,“ zaznelo z druhej strany.
Nechápavé pohľady nových priateliek povzbudili najmladšiu Harvelku si posťažovať:
„Napriek tomu, že naši zruční remeselníci ju chceli sami presťahovať do Vychylovky,
„ktosi“ ju v utajení zničil. Preto kolujú o jej konci dohady či podozrenia…“
„Nás by zaujímalo aké, lebo sme utajované vypaľovanie už zažili“, požiadala
čiernovláska ako čokoládová princezná.
„Vraj to zavinil vietor, keď zavial iskry z vypaľovaných dreveníc, tvrdili predstavení,
ktosi zase, že ju spálili ako starú búdu,“ zvažovala víla Riečnica. Pokynula sestre,
aby ju doplnila.
„Kolovali aj obavy „kohosi“, že zruční našinci ju chceli uschovať, aby v lepších
časoch ju mohli vrátiť späť do novej Harvelky.
„V Riečnici tiež prisľúbili zachovať kostol s murovanou farou spolu s obdivovanou
novou školou.
Neodbytní Riečničania požadovali ich na múzea ústnymi a písomnými žiadosťami.
„Skutek byl by bejval utek, kdyby kostel nebyl ve dne v noci strážen posledními borci,
aby nebyl také zničen.
Naši Ostravaci tam léta chodili na houby a nabídli jim i zaměstnání, když je vyhnali
z domova,“ víla Ostrava.
„Najkrutejšie lúčenie pre našincov hrozilo lúčenie s posledným symbolom.
Bielym majákom nádeje vyhnancov z oboch obcí. Riečnickým kostolom.
Napriek žiadostiam, prosbám o milosť bezradnej cirkvi aj mocipánom,
stal sa olúpený, zraňovaný, znečistený, bez milosti nemenným odsúdencom.
Blikal im svetlom nádeje nevzdať sa ani po ich strastiplnej ceste životom…
„S našou harvelskou kaplnkou sme sa nemohli ani rozlúčiť,“ povzdychla si smutná
víla Harvelka.
„Síce rozhodnutím o asanácii z roku 1970 mali ju premiestniť do blízkeho skanzenu
Vychylovka, ktorý práve vybudovali pre záchranu vybraných dreveníc z našich obcí.
Po dokončenej obnove harvelskej kaplnky práve v roku 1970 bola vybraná medzi
prvými ako symbol našej obce. Vhodne rozšírená a omladená mala tiež slúžiť ako
pamätník písomníctva na identitu našich obyvateľov…“
„Skutek utek,“ zašomrala asi víla Praha lebo jej susedka.
„Keď sa sľuby sľubujú, barbari sa radujú,“ zaznelo z druhej strany.
Nechápavé pohľady nových priateliek povzbudili najmladšiu Harvelku si posťažovať:
„Napriek tomu, že naši zruční remeselníci ju chceli sami presťahovať do Vychylovky,
„ktosi“ ju v utajení zničil. Preto kolujú o jej konci dohady či podozrenia…“
„Nás by zaujímalo aké, lebo sme utajované vypaľovanie už zažili“, požiadala
čiernovláska ako čokoládová princezná.
„Vraj to zavinil vietor, keď zavial iskry z vypaľovaných dreveníc, tvrdili predstavení,
ktosi zase, že ju spálili ako starú búdu,“ zvažovala víla Riečnica. Pokynula sestre,
aby ju doplnila.
„Kolovali aj obavy „kohosi“, že zruční našinci ju chceli uschovať, aby v lepších časoch
ju mohli vrátiť späť do novej Harvelky.
„V Riečnici tiež prisľúbili zachovať kostol s murovanou farou spolu s obdivovanou novou
školou.
Neodbytní Riečničania požadovali ich na múzea ústnymi a písomnými žiadosťami.
„Skutek byl by bejval utek, kdyby kostel nebyl ve dne v noci strážen posledními borci,
aby nebyl také zničen. Naši Ostravaci tam léta chodili na houby a nabídli jim i zaměstnání,
když je vyhnali z domova,“ spomínala víla Ostrava.