PRIATELIA, PRICHÁDZA TERCHOVSKÁ KAPELA 15.

[MiriamDimadi]

PRIATELIA,UŽ PRICHÁDZA TERCHOVSKÁ KAPELA 15.

Po radostnom privítaní víl, predstavila Jánošíka s kapelou kráľovná Kysuca: „Juraj Jánošík,
pravidelný účastník stretnutia víl v našom Údolí priateľstva.“
Jánošík sa ukláňal krásaviciam na všetky strany.
Terchovskú kapelu pozvala naša verná južná susedka. Vlastne sestra Terchová ako rodáčka
srdcom. Po vzájomnej výmene priľahlých osád Terchovej a Riečnice ešte pred jej zničením,
patrí jednou nohou ako i Juraj Jánošík aj k našim rodákom.“
Do tlmeného pochechtávania domácich víl, pripomenula víla Riečnica vážnym hlasom:
„Veď prevažná časť usadlosti bola mimo zátopovú oblasť. Rozšírená by mohla byť o výstavbu
náhradných domov zo zátopovej oblasti od kostola na všetky strany.
Nielen k Oravskej Lesnej, či Vychylovke lebo k Novej Bystrici ale i k Terchovej.
Podľa pôvodného rozhodnutia potvrdeného sľubom o výstavbe novej dediny v blízkosti nádrže
s vodovom a kanalizáciou a spojovacou cestou z Čadce na Oravu.“
“To nie je žart, skôr balzam na minulosť, veď našinci pri nástupe jednoročnej služby rodákov
na Nebeských výšinách zvolili nás spolu s Jurajom Švejkom za asistentov pri Nebeskej bráne.
Naviac mi umožnili pravidelnú účasť na rozprave víl,“ potmehúdskym úsmevom prehovoril
pravidelný účastník rozpravy Juraj Jánošík.
„Rovnako pokladám za česť, že podaktorí Riečničania ma vraj adoptovali už v roku 1713,
keď som práve visel tri dni na šibenici za rebro, lebo práve boli kopaničiarske osady našich
terchovských povýšené na dedinu Riečnicu.
Poďakoval som im za pochopenie až v Očistci ako i súčasníkom z nedávnej minulosti po
pričlenení niektorých osád do Riečnice a podaktoré riečnické do Terchovej.
Tým sa stala aj Riečnica so sestrou Harvelkou rozšíreným rodným krajom mnohých
Terchovčanov.
„To je ďalší dôvod, zbytočného zničenia oboch obcí a ich vymazania z mapy, keď mali ešte
ďalšiu možnosť rozšíriť Riečnicu a Harvelku o asanované domy nielen od riečnického kostola
k blízkej Oravskej Lesnej, lebo k Vychylovke, či Novej Bystrici, ale tiež k spoločným osadám
blízko Terchovej,“ súhlasila s Riečnicou víla Terchová.
„Ako som čul, že ani doteraz nevedia určiť, kde stala naša chalupa či na terchovskej strane
lebo riečnickej, keď majú vraj ešte pochybnosti, ktorí Jánošíkovci boli moji rodičia,“
poznamenal potmehúdsky Jánošík.
„Asi preto vyhnanci z Riečnice a Harvelky horlivo mapujú pre svojich potomkov zalesnené
miesta, kde stali ich chalupy, záhrady a polička aj s prezývkou k menu lebo ako veľká rodina
vlastnila iba niekoľko priezvisk podobne ako u nás v Terchovej. Veď nám to pripomenula vo
svojich veršoch Mária Judáková.

Kde, moji synovia – Buchovci, Slivkovci, Ignác a Blažejko gazdovia hrdí?
Flintičku pod kabát a hajdy pytliačiť do mojej hory.

Kde ste sa podeli Slivkovci, Buchovci a ďalší iní?
Odísť ste museli a ranu nechali na mojej hrudi.

Z tej mojej hrude život uniká, mŕtvy som bez Vás , ja, vrch opálkovský.
Smútim a spomínam na deti svoje, čo do cudzej zeme museli uložiť kosti svoje.

Bež, zaleť vetríček do mnohých dvorov,
zaspievaj pieseň s prosbou mojou úprimnou.
Príďte, Vy,vnukovia, Slivkovci, Buchovci,
otváram Vám náruč svoju,
veď po svojich otcoch máte tu domovinu svoju.

Leť, vetríček, leť opreteky, snáď tvoju pieseň začujú deti mojich detí.
Keď pieseň začujú, možno sa vrátia a opäť ožijem, ja, vŕšok opálkovský.
M.J.

Tvorbou vlastnej mapy na mieste svojich domovov snáď aj pripomenú vrchnosti
vlastníctvo podaktorých bez platby nájomného či nedoplatené majetkovoprávne
vyrovnanie s nehynúcou nádejou, že sa vrátia do sľubovanej obci v blízkosti
rodného kraja,“ zvažovala víla Terchová.