CESTA OCHUDOBNENIA ALEBO OŽOBRÁČENIA 13.

[MiriamDimadi]

CESTA OCHUDOBNENIA ALEBO OŽOBRÁČENIA 13.

„Totalitná cesta spôsobila vyhnaným obyvateľom z domova bez odpovedajúceho
majetkovoprávneho vysporiadania hľadať náhradný domov a zamestnanie po celej vlasti
bez pomoci zodpovedných.
Naplnil sa predpoklad zdravého rozumu odborníkov, že jeho nedostatok u mocipánov spôsobil
značný pokles životnej úrovne vyhnancom s trvalými následkami na ich zronené duše a znavené
telá opravou najlacnejších „kutíc“ v neznámom a často odmietavom prostredí vysťahovalcov
nevľúdne označovaných ako "Horňákov"…
Naviac majetkovoprávne vysporiadanie malo byť ukončené do roku 1985 a asanácia zahájená
až po ich vysťahovaní obyvateľov.
Napriek tomu, že odborníci a obyvatelia Riečnice a Harvelky boli presvedčení, že výstavba vodnej
nádrže nebola nevyhnutná asanáciou perspektívnych rozkvitajúcich obcí, bola prevádzaná za
prítomnosti postupného vysťahovania občanov.
V dôsledku problematického majetkovoprávneho vyrovnania, opakujúcich odhadov z chátrajúcich
a odcudzovaných časti nehnuteľnosti a hospodárskeho náradia, hľadania nového domova a práce
po celej vlasti, hodnotili poslední obyvaelia bolestný pobyt do r. 1989 v odumierajúcej Riečnici
„horší ako vojnu“.
Nechápavé pohľady priateliek viedli kráľovnú Kysucu stručne im to vysvetliť: „Počas poslednej
svetovej vojny hoci obyvatelia hrdinsky všestranne pomáhali partizánom v kysuckých horách,
a to pod nosom okupantov, dokázali hroziacemu barbarstvu svojich obcí vzájomnou súdržnosťou
a pomocou ako spoločná rodina.“
„A teraz stačilo jedno rozhodnutie či príkaz vyššej moci, aby zbytočne zničili výsledky umu a
zručných rúk niekoľkých generácií. Súčasníci sa však museli s bolestnou bezradnosti a nečinne
dívať ako na barbarstvo za vojny. Nemohli mu však zabrániť ako v minulosti,“ posťažovala sa
víla Harvelka.
„O to je to bolestnejšie, že na všetkých spoločenských projektoch sa brigádnicky bezplatne
podieľali vo svojom voľnom čase a nakoniec museli hľadieť na ničenie nových aj rozostavených
vymoženosti, na ktorých sa nadreli miesto odpočinku s nádejou na lepší život," s výčitkou
dodala sestra Riečnica.
"Odmietnutie obidvoch možných návrhov na záchranu odsúdených obcí ako neodvolateľného
rozhodnutia o ich zániku, zrovnalo Riečnicu a Harvelku so zemou a vymazalo ich aj z mapy
ako z trestného registra," vysvetľovala kráľovná Kysuca.
"Oneskorené vysporiadanie pustnúceho a čiastočne odcudzovaného majetku zberateľmi lebo
priekupníkmi, ktoré malo byť ukončené do r. 1985, neumožnilo mnohým obyvateľom zakúpiť
odpovedajúcu náhradu za chalupu, poľnohospodársku prístavbu, záhradu, polia, lúky, les či
horu.
Iba hľadať najlacnejšiu ponuku, prezývanú rodákmi starú kuticu s opravou bez oddychu až do
posledného dychu.
Nikto sa im doposiaľ nepoďakoval za ich snahu, ani sa im neospravedlnil za zbytočnú námahu
s hľadaním náhradného avšak neodpovedajúceho domova a už vôbec za pokles životnej úrovne
a spôsobené následky."
„Boli obyvatelia prinútení súhlasiť s odchodom do neznáma rozhodnutím mocných či snáď
najmocnejších," spýtala sa hovorkyňa čiernovlások.
Obe sestry sa s nemou prosbou obrátili na svoju rozvážnu kráľovnú Kysucu.

„To je stále nezodpovedaná otázka, na ktorú panujúcu moc do pádu totality nedala odpoveď.
Je však smutné, že do súčasnosti nedostali ani potomkovia vyhnancov odpoveď od niekoľkých
generácií nadriadených."
"Smutné je, že nebrali nikoho na zodpovednosť hoci mali striedajúci zodpovední kopec času.
Predsa od rozhodnutia asanácie z r. 1970 bolo ho viac než dosť," pripomenula s výčitkou víla
Harvelka.
"Nečudo preto, že poslední obyvatelia hodnotili situáciu v odumierajúcej Riečnicí horšiu ako
vojnu,"podporila výčitky sestry víla Riečnica.
"Veď im spôsobila podľa výskumu ochudobnenie a podľa sklamaných obyvateľov ožobráčenie."