CESTA OCHUDOBNENIA ALEBO OŽOBRÁČENIA 14.

[MiriamDimadi]

CESTA OCHUDOBNENIA ALEBO OŽOBRÁČENIA 14

Tretia cesta vykúzlená Totalitou odmietnutím zdravého rozumu odborníkov
a miestnych zodpovedných odsúdených obcí, zamietnutím odporučených
dvoch možnosti bola a je považovaná obyvateľmi za trestuhodnú.
Veď takmer premenila na prach a popol všetky plané sľuby, ktoré spôsobili
nielen zbytočné náklady, ale neodpustiteľné následky na život obyvateľov.

„Totalitná cesta spôsobila vyhnaným obyvateľom z domova bez
odpovedajúceho majetkovoprávneho vysporiadania hľadať náhradný domov
a zamestnanie po celej vlasti bez pomoci zodpovedných.
Naplnil sa predpoklad zdravého rozumu odborníkov, že jeho nedostatok u
mocipánov spôsobil značný pokles životnej úrovne vyhnancom s trvalými
následkami na ich zronené duše a znavené telá opravou najlacnejších „kutíc“
v neznámom a často odmietavom prostredí
vysťahovalcov nevľúdne označovaných ako Horňákov…
Naviac majetkovoprávne vysporiadanie malo byť ukončené do roku 1985 a
asanácia obyvateľov zahájená až po vysťahovaní obyvateľov.
Napriek tomu, že odborníci a obyvatelia Riečnice a Harvelky boli presvedčení,
že výstavba kysuckej vodnej nádrže nebola nevyhnutná asanáciou perspektívnych
rozkvitajúcich obcí, bola prevádzaná za prítomnosti postupného vysťahovania
občanov.
V dôsledku problematického majetkovoprávneho vyrovnania, opakujúcich
odhadov z chátrajúcich a odcudzovaných časti nehnuteľnosti a hospodárskeho
náradia, hľadania nového domova a zamestnania po celej vlasti, hodnotili
poslední obyvatelia bolestný pobyt
do r. 1989 v odumierajúcej Riečnici „horší ako vojnu“.
Nechápavé pohľady priateliek viedli kráľovnú Kysucu stručne im to vysvetliť:
„Počas poslednej svetovej vojny hoci obyvatelia hrdinsky všestranne pomáhali
partizánom v kysuckých horách, a to pod nosom okupantov, dokázali hroziacemu
barbarstvu svojich obcí zabrániť vzájomnou súdržnosťou a pomocou ako spoločná
rodina.“
„A teraz stačilo jedno rozhodnutie či príkaz vyššej moci, aby zbytočne zničili
výsledky umu a zručných rúk niekoľkých generácií a súčasníci sa museli s bolestnou
bezradnosti a nečinne dívať ako na barbarstvo za vojny. Nemohli mu však zabrániť
ako v minulosti,“ posťažovala sa víla Harvelka.
„O to je bolestnejšie, že na všetkých spoločenských projektoch sa brigádnicky
bezplatne podieľali vo svojom voľnom čase a nakoniec museli hľadieť na ničenie
nových aj rozostavených vymoženosti, na ktorých sa nadreli miesto odpočinku
s nádejou na lepší život.
"Odmietnutie obidvoch možných návrhov na záchranu odsúdených obcí ako
neodvolateľného rozhodnutia o ich zániku, zrovnalo Riečnicu a Harvelku so
zemou a vymazalo ich aj z mapy ako z trestného registra.

Oneskorené vysporiadanie chátrajúceho a okusovaného majetku posledným
obyvateľom zberateľmi či priekupníkmi, ktoré malo byť ukončené do r. 1985,
neumožnilo im bez finančnej úhrady zakúpiť odpovedajúcu náhradu za
chalupu a záhradu, poľnohospodársku prístavbu, polia, lúky, lesa i horu. Iba
hľadať najlacnejšiu ponuku, prezývanú rodákmi starú barabizňu či kuticu
s opravou bez oddychu až do posledného dychu.
Nikto sa im doposiaľ nepoďakoval za ich snahu, ani sa im neospravedlnil za
zbytočnú námahu.
Smutné je, že nebrali nikoho na zodpovednosť hoci mali striedajúci zodpovední
kopec času. Predsa od rozhodnutia asanácie z r. 1970 bolo ho viac než dosť.“

Nečudo preto, že poslední obyvatelia hodnotili situáciu v odumierajúcej Riečnicí
horšiu ako vojna," podporila výčitky sestry Riečnice víla Harvelka.