VYSCHNUTÉ, AŽ VYTRHNUTÉ STARÉ STROMY 11.

[MiriamDimadi]

VYSCHNUTÉ AŽ VYTRHNUTÉ STARÉ STROMY 11.

„Predovšetkým starší obyvatelia sa rezolútne odmietali vysťahovať. Pociťovali ho ako
životnú tragédiu, ktorá sa začala prejavovať depresiami po zverejnení rozhodnutia
o asanácii ich rodiska,“ posťažovala sa kráľovná Kysuca.

„Odborníci z oblasti výstavby nádrží ako i zdravotníci a miestni predstavitelia po búrlivých
schôdzach, žiadostiach a sťažnostiach obyvateľov upozorňovali zodpovedných na psychickú
a fyzickú ujmu na zdraví predovšetkým starších obyvateľov a predčasný odchod zo sveta.
K urýchleniu neodvolateľného rozhodnutia zničiť obe obce usporiadali „ochotní snaživci“
výlet autobusom predovšetkým pre najstarších obyvateľov na obhliadku sľubovanej výstavby
náhradnej obce.
Sestry Riečnica s Harvelkou sa zúčastnili prvého výletu, tak ma doplňte, vyzvala družky
kráľovná Kysuca.
„S kalkuláciou, ako zastaviť očakávané sľuby s nereálnou výstavbou obce, pozvali do prvého
autobusu najprv starenky s predpokladom, že uveria ďalším sľubom a presvedčia "hlavy rodiny",
aby sa už bez reptania, a čo najskôr vydali do sveta za svetlou budúcnosťou.
Zaviezli ich niekam, kde „líšky dávajú dobrú noc“ a turisti označujú panenskú prírodu bez
prístupovej cesty a turistických chodníkov a značiek ako „Trantáriu“.
Pochopiteľne, že po tomto výlete nepresvedčilo starších obyvateľov spoločnej riečnickej
farnosti horlivé uisťovanie úradníkov o vyššej životnej úrovni vo vyspelejších krajoch s
technickým vybavením a úrodnejšou pôdou, ale naopak, utvrdilo ich počiatočné obavy,
ktoré sa podpísali na ich zdraví,“ spomínala víla Riečnica.
„Bez svojej chalupy, záhrady, políčka, lesíka a dobrých susedov nenašli sily zmieriť sa so
svojim osudom kvôli asanácii ani po sľubovanom majetkovoprávnom vyrovnaní v stanovených
tržných cenách.
Veď ich vyhnali z domova a pálili ich minulosť pred vlastnými očami, s vyhliadkou zúfalej
budúcnosti, v osamotení, kedy sa stratili jeden druhému, vysychali predčasne ako korene
starých stromov.“
„Následky zbytočnej asanácie starších obyvateľov odsúdených kysuckých obcí zaznamenávali
poslední obyvatelia.
Odvážna rodáčka Mária Balačinová ich vložila do veršoch aj pre ich potomkov, aby už
nedopustili návrat totalitnej moci.“
Či ozaj bolo treba pre matku, otca, starého deda vytrhnúť korene, srdce raniť?
Tým, ktorí vedeli hospodáriť na svojom rodnom, hoc i tvrdom poli veď
aj po rokoch to tak strašne bolí…
„So slzami v očiach ich pripomenula víla Riečnica hoci prisľúbila, že v spomienkovej rozprave
ako staršia sestra nedopustí, aby neposlušné slzy jej rušili prednes. Na podnet mladšej sestry
Harvelky a časovej tiesni noci, citujú iba tie verše, ktoré sa týkajú nezodpovedaných otázok
rozpravy.
Keď utíchnu zbrane v blízkom a vzdialenom okolí a rozžiari sa nádej Bieleho majáku, usporiadame
požadované literárne večery autorov všetkých národnosti.
Veď vzácnemu jazykovednému šafranu v objatí čistej prírody a sily priateľstva sa nesmierne darí.“
Po prísľube kráľovnej Kysuci si s nádejou povzdychla víla Harvelka:
„Keby nebolo keby, boli by aj naše matky
či už mladšie Katky lebo staršie babky,
otcovia a dedovia, strýcovia a ujovia,
v plnej sile svojho života až neskoršie v nebi...“