VYSCHNUTÉ, AŽ VYTRHNUTÉ STARÉ STROMY 11.

[MiriamDimadi]

VYSCHNUTÉ AŽ VYTRHNUTÉ STARÉ STROMY 11.

„Predovšetkým starší obyvatelia sa rezolútne odmietali vysťahovať. Pociťovali ho ako životnú
tragédiu, ktorá sa začala prejavovať depresiami po zverejnení rozhodnutia o asanácii ich rodiska,“
posťažovala sa kráľovná Kysuca.
„Odborníci z oblasti výstavby nádrží ako i zdravotníci a miestni predstavitelia po búrlivých
schôdzach, žiadostiach a sťažnostiach obyvateľov upozorňovali zodpovedných na psychickú
a fyzickú ujmu na zdraví predovšetkým starších obyvateľov a predčasný odchod zo sveta.
K urýchleniu neodvolateľného rozhodnutia zničiť obe obce usporiadali „ochotní snaživci“ výlet
autobusom predovšetkým pre najstarších obyvateľov na obhliadku sľubovanej výstavby náhradnej
obce.
Sestry Riečnica s Harvelkou sa zúčastnili prvého výletu, tak ma doplňte, vyzvala družky kráľovná
Kysuca.
„S kalkuláciou, ako zastaviť očakávané sľuby s nereálnou výstavbou obce, pozvali do prvého
autobusu najprv starenky s predpokladom, že uveria ďalším sľubom a presvedčia "hlavy rodiny",
aby sa už bez reptania a čo najskôr vydali do sveta za svetlou budúcnosťou.
Zaviezli ich niekam, kde „líšky dávajú dobrú noc“ a turisti označujú panenskú prírodu bez cesty
a turistických chodníkov a značiek ako „Trantáriu“.
Pochopiteľne, že po tomto výlete nepresvedčilo starších obyvateľov spoločnej riečnickej farnosti
horlivé uisťovanie úradníkov o vyššej životnej úrovni vo vyspelejších krajoch s technickým
vybavením a úrodnejšou pôdou, ale naopak, utvrdilo ich počiatočné obavy,
ktoré sa podpísali na ich zdraví,“ spomínala víla Riečnica.
„Bez svojej chalupy, záhrady, políčka, lesíka a dobrých susedov nenašli sily zmieriť sa so svojim
osudom kvôli asanácii ani po sľubovanom majetkovoprávnom vyrovnaní v stanovených tržných
cenách.
Veď ich vyhnali z domova a pálili ich minulosť pred vlastnými očami, s vyhliadkou zúfalej
budúcnosti v osamotení, kedy sa stratili jeden druhému.
Vysychali predčasne ako korene starých stromov.“

„Následky zbytočnej asanácie starších obyvateľov odsúdených kysuckých obcí zaznamenávali
poslední obyvatelia.
Odvážna rodáčka Mária Balačinová ich vložila do veršov aj pre ich
potomkov, aby už nedopustili návrat totalitnej moci:

"Či ozaj bolo treba pre matku, otca, starého deda vytrhnúť korene, srdce raniť?
Tým, ktorí vedeli hospodáriť na svojom rodnom, hoc i tvrdom poli
veď aj po rokoch to tak strašne bolí…“

„So slzami v očiach ich pripomenula víla Riečnica hoci prisľúbila, že v spomienkovej rozprave ako
staršia sestra nedopustí, aby neposlušné slzy jej rušili prednes. Na podnet citlivej sestry Harvelky
a časovej tiesni noci preto citujú iba tie verše, ktoré sa týkajú nezodpovedaných otázok rozpravy.
Keď utíchnu zbrane v blízkom a vzdialenom okolí a rozžiari sa nádej Bieleho majáku, usporiadame
požadované literárne večery autorov všetkých národnosti. Veď vzácnemu jazykovednému šafranu
v objatí čistej prírody a sily priateľstva sa nesmierne darí,“ ospravedlňovala sa kráľovná.
Po jej prísľube s literárnymi večermi si s nádejou povzdychla víla Harvelka:

„Keby nebolo keby, boli by aj naše matky
či už mladšie Katky lebo staršie babky,
otcovia a dedovia, strýcovia a ujovia,
v plnej sile svojho života až neskoršie v nebi."

Predsa rozhodnutie o asanácii bolo pre obyvateľov tak bolestné, že čoskoro viedlo hlavne starších
k predčasnému odchodu z rodiska dokonca až k utajovanému dobrovoľnému odchodu, ako varovali
odborníci."
„Avšak prísne utajovaný pred verejnosťou samotnými najbližšími príbuznými,“ upozornila
ju chytro víla Riečnica v obavách, že nato zabudla.
„Máme prehľad o všetkých aj o tých, čo boli na liečení na psychiatrii, avšak rešpektujeme
bolestivé rozhodnutie ich blízkych.
„S presvedčením potvrdila ich mienku aj samotná kráľovná Kysuca: „Následný predčasný a hlavne
dobrovoľný odchod zo sveta, predovšetkým starších občanov, nebol štatisticky zaznamenaný,
ale utajovaný aj samotnými príbuznými.
Pozostalých viedli obavy pred odmietnutím cirkevného pohrebu s potupným umiestením zosnulého
v rohu cintorína ako samovraha.
Obavy boli ešte umocňované pred zaužívaným postojom netolerantnej časti spoločnosti
k dobrovoľnému odchodu zo sveta pri adaptácii vyhnancov v novom prostredí.
Vysychali skutočne predčasne ako korene starých stromov.
A čo je najsmutnejšie, že niektorí z nich pred bolestivým vysychaním, vytrhli z posledných síl
korene svojho života.“