NÁSLEDKY HORŠIE SÚ AKO ŽIVELNÉ POHOMY 7.

[MiriamDimadi]

NÁSLEDKY HORŠIE SÚ AKO ŽIVELNÉ POHOMY 7.

„Kysučanov častejšie postihovali aj živelné pohromy. Pohotovo odstraňovali ich následky
a usilovne zveľaďovali svoj kraj.
Nevzdávali sa. Milovali rodný kraj ako svoje deti. A deti ako rozprávky a básne svojich
rodákov,“ zasnene spomínala víla Harvelka.
Ako hostiteľky, mohli by ste predsa priblížiť novým priateľkám vrelý vzťah našich
zverencov k svojmu rodisku niektorou z ich básni, veď poznáte naspamäť veršované
vyznanie našich rodáčok“, s výzvou sa obrátila Kysuca na svoje družky Riečnicu a Harvelku.

„Hoci už nemáme more, lebo vraj vyschlo, ani zázraky či divy prírody, ale svoj
rodný kraj považujeme ako ostatní za „Najkrajší kút na svete“,
vyznala sa víla Riečnica.
Povzbudivým pohľadom pokynula mladšej sestre Harvelke prednesom básne.
S tichou prosbou ju vyzvala: „Prednes ten príbeh rozprávkový od rodáčky
Márie Judákovej.“

Kráčam po zasneženej ceste, z oblohy sype sa sneh,
ako keby sa anjelom periny roztrhali.
Pod nohami to vŕzga, na snehu trblietajú sa tisícky hviezdičiek.
Moje oči kochajú sa nádherou okolitej prírody
v tejto tichej doline rozprávkovej...“

Víla Harvelka sa odmlčala. Spomienkami sa ponorila do zimnej rozprávkovej
prírody hoci bolo teplé leto. Svedčili o tom spomienky na trblietavé hviezdičky,
ktoré sa v jej očiach premenili na trblietavé slzičky...
Kráľovná Kysuca pokynula víle Riečnici, aby sestru zastúpila v prednese.
Pohotová staršia sestra začala recitovať úryvok z básne Márie Balačinovej.

Tam, kde som sa narodila v Kysuckej rodnej krajine,
kde som školu vychodila a verila naivne,
že život je ako rozprávka, že za zlé sa platí,
že to, ako sa chováme sa nám vždy raz vráti…
Ó, koľko je len v nás, tej prostej detskej radosti,
kde žijú ľudia dobrí od kosti,
kde v lete lúky voňajú a vtáci voľne lietajú.
Tak potom som sa veľmi nemýlila, keď v rozprávku som uverila...