PREMENA VYSŤAHOVALCOV NA VYHNANCOV 5.

[MiriamDimadi]

PREMENA VYSŤAHOVALCOV NA VYHNANCOV 5.

„Na osude vašich zverencov by sme sa radi poučili, ako radiť vo snoch vyvoleným pri nutnej
spoločenskej výstavbe.
Aby už ani naši obyvatelia nemuseli postupovať namiesto spokojného života po jeho zbytočne
strastiplnej ceste ako vysťahovalci v krajnej núdzi či až ako bezdomovci,“ navrhla hovorkyňa
so súhlasom čiernovlások.
„Vzájomné poznatky by nám mohli potvrdiť úvahy, ako dosiahnuť prínos aj pre vysídlencov
miesto ich sĺz.
Spomienkami na minulosť by sa snáď dali aj objasniť všetky dohady a podozrenia, ktoré
v tichosti povievali nad nami a teraz hlasito kolujú popri nás nielen rachotom tankov, ale i
netradičným ohňostrojom,“ súhlasila kráľovná Kysuca.
“Vzájomnou úvahou snáď nájdene odpoveď na najdôležitejšiu otázku, lebo z nej vyvierajú
ostatné.
Kto to zavinil, že obyvatelia Riečnice a Harvelky sa kvôli zbytočnej a nezodpovednej asanácii
malebných a rozvíjajúcich obcí stali vyhnancami bez tradičného prínosu vysťahovalcov či
vysídlencov?“
Mohli by nás však usmerniť odvážne verše poetických duší našich autoriek, aby sme zvážili nad
odpoveďou, ktorej sa doposiaľ všetci vyhýbali.
„Verše autorky Márie Judákovej stručne zdôvodňujú odpovedajúci názov “vyhnanci“, pohotovo
vysvetlila víla Harvelka.

„Však padol tieň na túto krajinu,
smútočnou stuhou pokryl celý kraj.
Gazdovia, čo stáročia v tomto kraji žili,
vyhnaní z domovov svojich boli,
v cudzej zemi násilne zakotvili…“

S typickou rozvážnosťou ho objasňovala staršia sestra Riečnica:
„Vysťahovalci boli spravidla označovaní tí obyvatelia, ktorí odišli z obci z rodinných a pracovných
dôvodov.
Vysídlenci sú tí obyvatelia, ktorým kvôli „spoločenskej nutnosti“ zodpovední vystavali náhradnú
dedinu, sídlisko či domy v blízkosti ich bydliska.
Alebo im dajú odpovedajúcu úhradu za celkový majetok, aby si to zariadili podľa potreby či vkusu
sami, keď chcú žiť na inom vybranom mieste,
K vysídlencom patrilo niekoľko rodín po zosuve pôdy, ktorá im zničila obydlie aj s pozemkom, na
ktorom sa už nedalo stavať.
Spravidla obe pomenovania sa v praktickom živote ani nerozlišovali, pretože odchádzali s nádejou
na blízky návrat do rodiska, ktorú si udržovali návštevou príbuzných a svojich predkov na cintoríne...
Rozhodnutie ministerstva z roku 1970 asanáciou Riečnice a Harvelky avšak s vybudovaním sľubovanej
náhradnej obce či domov v blízkosti pôvodných, do ktorej by sa nasťahovali, stali by sa vysídlencami.

„Avšak nesplnenie sľubovaných tradičných podmienok ako „spoločenskej nutnosti“ pri výstavbe
nádrže, ponechaním problematického hľadania náhradného domova samotnými obyvateľmi po celej
bývalej vlasti s nedostatočnou náhradou a jej následkami, zmenilo vysťahovalcov na vyhnancov."
„Rodáčka Mária Balačinová sa s presvedčením vo svojej básni vyjadrila k nezodpovedanej otázke
podobne stručne,“ poznamenala víla Riečnica. S neskrývanou odvahou predniesla jej verše prítomným:

Tak potom som sa veľmi nemýlila,
keď v rozprávku som uverila,
že nevládnu nám iba múdri králi …

„Naši zodpovední nenaplnili ani jediný bod, ktorý vyžaduje pomenovanie na vysťahovalcov či
vysídlencov. Napriek tomu, že ich vyhnali z domova na strastiplnú cestu životom za spôsobené
neodpustiteľné následky.
Od spoločenskej nutnosti, ktorá nebola nutnosťou až po posledný bod každoročného stretnutia.
Predsa pri svojich svätostánkoch dokladajú, že nielen chceli byť i naďalej veľkou rodinou, ale ešte
ju rozširujú svojimi potomkami.
Akoby striedajúci zodpovední mali obavy sa iba zmieniť o nezodpovedaných otázkach a nevyriešených
požiadavkách vyhnaných občanov z Riečnice a Harvelky.
Asi do doby, pokiaľ nezabudnú potomkovia vyhnancov pre nové problémy na nezodpovedané otázky
a nenaplnené požiadavky ich predkov,“ zvažovala kráľovná Kysuca.
„Aby nezabudli, pripomína im to autorka Mária Balačinová vo svojich veršoch:

Každý sa musí podvoliť vyššej moci, zákonom.
Lúčiť sa bolo treba s rodným domom, záhonom...“

Tiež, že zázraky sa dejú, aj tomu som verila…

No dnes viem, že vtedy sa nám život vydarí,
ak máme aj vieru v seba a vieme sa podeliť aj o kúsok chleba
a že žneme, čo sme zasiali, dávame, čo sme dostali…“