NAPLNENÁ TÚŽBA RODÁKOV NA STRETNUTÍ 3.

[MiriamDimadi]

NAPLNENÁ TÚŽBA RODÁKOV NA STRETNUTÍ 3.

„Poďakovanie, za splnenie túžby navštíviť každoročne svoj domov pred Bielym majákom
nádeje ako symbolmi riečnickej farnosti - zachráneného riečnického kostola a obnovenej
harvelskej kaplnky, vyjadrila vo veršoch aj Mária Judáková,“ pripojila sa k prednesu veršov
mladšia sestra Harvelka.

Len krátke návraty v rodný kraj môj,
vrásky mi vyhladia, zaženú žiaľ.
Aká to nádhera, aká to slasť,
kraj rodný navštíviť, vidieť ho zas.
Tá vôňa domova celkom ma omámi
a slza šťastia vrásku mi vyhladí…
Spomienka táto krv v žilách zohrieva
a krása prírody mojej duši pokoj dá.
Ďakujem Ti Bože za tento dar,
smieť kraj tento navštíviť, vidieť ho zas.

„Porozumeli sme vyznaniu rodákov k svojmu domovu aj slzám verných sestier,"
uisťovala Kysucu hovorkyňa nových priateliek.
"Vyviera zo sŕdc rodákov vzájomná súdržnosť, ktorá lieči každú bolesť, zaháňa
smútok a prináša nádej vzájomnej pomoci.
Poznali sme tiež, ako menili hrdí našinci utajované slzy na verše či spomienky
pre svojich potomkov, keď museli opustiť svoj domov kvôli objektom spoločenskej
nutnosti.“
"Naši nepokorení Riečničania a Harvelčania tiež ústnym podaním, vzájomnou
korešpondenciou, anekdotami, piesňami a básňami nechtiac mapovali reálnu situáciu

s výstavbou nádrže, ktorú sme zaznamenávali ako neviditeľné ochraňkyne rodákov.
Je pochopiteľné, že generácia, ktorá nažívala ako veľká rodina sa v novom prostredí cíti
ako v cudzine. Veď susedia sa často ani nepozdravia hoci sa ani nesúdia ani sa nepohádali...
Na stretnutí s bývalými rodákmi nachádzajú stratený pocit súdržnosti a vzájomnej pomoci
domova Riečničanov a Harvelčanov, i keď ho zrovnali so zemou aj s výmazom z mapy ako
z trestného registra.
Vzájomne si pomáhali nielen v domácnosti, poľnohospodárstve a hlavne pri oprave a stavbe
chalúp. A teraz sú roztrúsení po celej vlasti, odkázaní sami na seba...
Potešiteľné je, že pocity svojich predkov prijíma i nová generácia a neexistujúce dediny
pokladajú za svoje. Označujú si miesta rodných domov tabulami, krížmi, kaplnkami či skalkami
lebo sú v zajatí bujnej vegetácie.
V spomienkach detstva vchádzajú do svojho domova, aby v duchu pozdravili tých, ktorí v ňom žili.
Zaznamenali ich obe rodáčky vo svojich veršovaných spomienkach.“

Pri riečnickom kostolíku vždy rada postojím.
Či je jar, leto, jeseň - vždy sa pri ňom pomodlím.
Však najradšej v čas vianočný k predkom svojim hovorím…
Už si sa minula, mamička moja,
odišlo detstvo aj mladosť moja,
už len tie lipy rovnako voňajú
a svojou vôňou detstvo pripomínajú.
Na teba mamička s láskou si spomínam,
Po vôni lipovej pozdrav Ti posielam…
M. J.

To čaro môjho domova,
kde prvýkrát svet som uzrela.
Kde voľne ako vtáča
deň po dni život kráčal
a spojil telo so zemou
s Kysuckou rodnou krajinou…
Dnes sa na to s úctou pozerám
a hlboko sa skláňam,
všetkým otcom, všetkým mamám…

M.B.
Kráľovná Kysuca precítene pripomenula verše z básni oboch Márii. Nečakala na reakciu
citlivých víl. Zasnene zaspievala: „Kysuca, Kysuca, studená vodička, keď sa ťa napijem,
keď sa ťa napijem, bolí ma hlavička...“
Razom sa k nej pridali domáce družky: „Hlavička ma bolí, srdce pobolieva...“