NA ROZPRAVE VÍL UŹ AJ S ČIERNOVLÁSKAMI 2.

[MiriamDimadi]

NA ROZPRAVE VÍL UŹ I S ČIERNOVLÁSKAMI 2.

„Verše kysuckého rodáka Oskara Dubovického prijmite ako privítanie na spomienkovú
rozpravu o spoločných problémoch súčasnosti pri príležitosti sviatku prírody Svätojánskej
noci.
Autor v nich výstižne zaznamenal pocity obyvateľov prinútených nečakane opustiť svoj
domov kvôli výstavbe kysuckej vodnej nádrže,
Veď nielen postihnutí ľudia bolestnými prírodnými katastrofami ale i devastujúca príroda
nás prosí o odbornú pomoc na ich ozdravenie namiesto zvyšujúceho sa nerozvážneho
ničenia agresorov najdokonalejšími zbraňami.
Čiernovlásky spôsobne povyskakovali z mäkučkej trávy, starostlivo pokosenej ochrancami
prírody. Nasledovali ich všetci prítomní. S bázňou načúvali prednesu veršov vílou Riečnicou
od kysuckého rodáka Oskara Dubovického.

Riečnica – Harvelka, boli dve dediny,
v láske nažívali tam naše rodiny.
[code][/code]A v týchto dedinách bol nám každý blízky,
život tu začínal spevom od kolísky.
Na chudobných poliach chleba dorábali
a či ho bude dosť, vždy sa obávali.
Náš kraj bol studený, no prosby kajúce,
srdcia našich ľudí boli vždy horúce.
Zrazu blesky, hromy, jak z jasného neba,
vraj v tom našom kraji vodnú nádrž treba.
Sused prieloh v poli ten rok nedokosil,
do sŕdc našich rodín smútok sa nanosil.
Nechali sme doma hory, lúky v kvete...

Neposlušné slzy však zastavili vílu Riečnicu v prednese básne. Hostiteľka Kysuca dávala
znamenie jej mladšej sestre víle Harvelke, aby pokračovala v prednese veršov.
Avšak Harvelka nevnímala pokyny so zavretými očami a uslzenou tvárou...
Pod Bielym majákom nádeje zaznela pieseň, ktorá sa stala pre vysťahovalcov za chlebom
do cudziny či vyhnancom z rodnej zeme balzamom na ich smutné duše.

"Rodný môj kraj zo všetkých najkrajší, tys môjmu srdcu najbližší..."
Razom sa pridali ku spevu kysuckých víl prítomní lebo melodickú pieseň šírili po svete aj
vysťahovalci za chlebom - Amerikáni a hlavne remeselníci, odborníci, umelci a muzikanti...

Po doznení piesne lásky k rodnému kraju, akoby sa obe sestry prebrali zo sna, v ktorom boli
na prehliadke vo svojich malebných dedinkách, a nie v sľubovanej náhradnej dedine.“
Kráľovná Kysuca pokynula víle Riečnici, aby pokračovala v prednese.

Nechali sme doma hory, lúky v kvete,
my sme sa rozišli kde – kade, po svete...
Našli sme si domov v tejto chvíli, v núdzi,
ale kde žijeme, sme tam vždy len cudzí.
Túžba po domove, aj spomienky nútia,
povrátiť sa domov aspoň na stretnutia.
Ruže tu uvädli, aj na našom líci
túžba v srdci rastie vždy len po Riečnici.

Po chvíľke ticha znovu zaznel uvítací potlesk svetlovlások umocnený poďakovaním
prekvapených čiernovlások...