ŠAFRÁN OTUŽILOVCOV 16.

[MiriamDimadi]

ŠAFRÁN OTUŽILOVCOV 16.

V snahe zabrániť chorobám, ktoré vraj naviac číhajú na najmenšiu sestričku predovšetkým
pre nedostatok mlieka a ovocia, prevzala som upratovanie nielen izby nás deti, ale hlavne
vstupnej miestnosti, hoci zariadenú novým kuchynským nábytkom, avšak povýšenú na
zborovňu a riaditeľňu.
Jej povýšenosť spočiatku znamenala, že obsadila knihami a písomnosťami nielen kredenc,
veľkú otcovu knihovničku a našu menšiu, ale aj rozkladací kuchynský stôl s utajeným drezom
na umývanie riadu.
Kuchynský riad všetkého druhu a zásoby jedla sa museli k vôli jej prednosti vtesnať do malej
miestnosti letnej kuchynky s priľahlou špajzou s malou poličkou. Hoci mala byť iba letná,
varilo sa v nej po celý rok.
Nebola prepojená s bytom, preto jedlo aj použitý riad sa podával do našej izby po nezastrešenej
podstienke cez okno.
V sobotu sme sa v malej kuchynke za zložitých podmienok kúpali v kamennej vani, prinesenej
z priľahlej drevenej verandy.
Ťažká kamenná vaňa cez týždeň odpočívala na rozpadajúcej sa drevenej verande,
ktorá vraj bola po výstavbe priľahlej starej triedy spoločným parádnym vchodom miestnej
zvonice.
Zatiaľ čo vchod do bytu s uprednostnenou zborovňou a riaditeľňou utvoril predsieň iba z
dvojitých dverí, keď prvé na noc zavreli. Denné dvere so sklenenou časťou privítali svetlo.
Na noc sa spojili s prednými drevenými dverami, aby uschovali kýbeľ naplnený z nočníkov
najmenších sestričiek.
Ešte sa tam vošli kľúče od tried zavesené na klinci pre školníčku tetu Marku.
Pripomenula mi, že je to byt ako i škola pre otužilcov a dobrých ľudí, lebo tých sa všade veľa
vmestí. Aby sa všetci v pokoji vošli pod jednou strechou do malého nevyhovujúceho bytu
veľkej rodiny s piatimi malými deťmi, ktorá sa uskromnila, aby umožnila vyučujúcim zázemie,
musia i oni k tomu prispieť.
Na môj nechápavý pohľad smutne utrúsila: „Aby nechodili dnu ako do chlieva a neliezli až
do izieb...“
Dohľad nad mladšími sestričkami pokladali rodičia za najdôležitejšiu pomoc, veď pred našim
príchodom usmrtila mína moju rovesníčku a zmrzačila spolužiaka.
Ohlušujúci výbuch a zúfalý krik zranených dvoch bratových spolužiakov vo vedľajšej záhrade
iba niekoľko dní po našom príchode do dediny, nám pripomenul smutné časy vojny.

Uvedomili sme si to zvlášť silne po tragédiách v rodine dvoch spolužiačok.
Spolužiačka Mariška varila vodu na kávu, keď sa jej k sporáku nebadane priplietol dvojročný
braček a obaril sa...
Práve som išla s kamarátkou Olinou po ulici, keď jej dajaká ženička oznámila, že jej štvorročná
sestrička si sadla na hrniec s horúcim obarom, ktorý v spoločnom dvore nechali nepozorní susedia...
Na pohreboch nešťastných detičiek som si v duchu sľúbila, že sestričky budem strážiť ako oko
v hlave...
Zakrátko najmladšia osemmesačná sestrička ochorela. Mala vysokú teplotu a rodičia museli do mesta
na povinnú schôdzu učiteľov. Dostala som pokyny, ako mám pripravovať zábaly.
Náhlili sa, že mi nepovedali ako často, lebo cez noc dopisovali nezmyselné „Prípravy“ na každú
vyučovaciu hodinu, ktoré na začiatku roka učitelia predložili už písomne. Vraj im nielen ukrajovali
drahocenný čas, ktorý zostal pre rodinu popri plnení mimoškolských povinnosti, ale svorne ich
považovali za ponižujúce, keď úradník mal kontrolovať učiteľov s pedagogickým vzdelaním a praxou
v obore ako začínajúcich žiakov...
Vyriešila som to podľa vlastnej úvahy. Čím častejšie dám zábaly, tým rýchlejšie sa uzdraví...

Skákali sme s dievčatami na dvore so švihadlom a po každej päťstovke som ju išla prebaliť
do studeného obkladu.
Nevnímala ma, ale keď som ju do studeného necitlivo položila, až naskočila celým telíčkom.
Keď sa rodičia večer vrátili aj s liekmi, nemala teplotu.
Nepochválili ma, že som ju vyliečila, ale vysvetlili mi, že som jej mohla spôsobiť studenými
šokmi akúsi zástavu...