TŔNE ZVEDAVOSTI 1.

[MiriamDimadi]

TŔNE ZVEDAVOSTI 1.

Milosrdný osud neposadil chorú matku za učiteľský stôl pred obávaným príchodom
piateho dieťatka, ale ju opatrne uložil do postele trenčianskej nemocnice.
Starostlivo rozdelil našu rodinu po dobrosrdečných príbuzných ako predtým cez vojnu.
Staršieho brata a mladšiu sestričku privítal na severe u strýčka v starej fare a mňa
s najmladšou sestričkou v babkinej malebnej dedinke stredného Slovenska.
K otcovi sa zachoval po vojensky ako úrady. Putovanie za učiteľským chlebom zo
stredného Slovenska na juh a za roztrúsenou rodinou až na sever preto prijímal bez
reptania ako ostatní, ktorí nestrácali nádej v lepšie časy. Vraj naberal nim silu pre
ranné zápolenie s časom na bicykli či v pokluse na železničnú stanicu, vzdialenú
od malebnej dedinky až štyri kilometre...

Na prvé prázdniny dostala som od babičky červené šaty s bielymi bodkami,
po ktorýchsom túžila od tej doby, čo som roztvorila rozprávkovú knihu o Karkulke.
Aby malá sestrička nežiarlila, dostala navlas podobné.
V nedeľu poobede nás babička vypravila aj s malou trojročnou sestričkou na
prechádzku po malej dedinke.
Chcela som sa nimi pochváliť pred dievčatami, ktorých bol vždy u neďalekých susedov
plný dom.
Hlavnou príčinou neohlásenej návštevy však boli malé ovečky v košiari za domom.

Slušnosť, ktorú nám babička pripomínala na každom kroku, predbehla však zvedavosť.
Nešla som najprv dnu, aby sme domácich pozdravili, predviedli sa v nových šatách
a požiadali o dovolenie urobiť prehliadku ich pestrého hospodárstva, ale sme sa
predierali nástrahami domácich zvierat.
Do dvora sme sa dostali bez problémov, lebo so psom sme boli starí kamaráti.
Aj syčiace husi sme šťastne prekonali. Nakukli sme do stodoly, kde bol rumpál,
do ktorého zapriahali koňa, aby posekal rastliny aj plodiny na krmivo.
Povozila som na ňom sestričku ako kvitnúcu ružičku...
Ani som si nevšimla, že od vytekajúcej kolomaže sme si pomazali šaty, ruky a biele
ponožky a topánky.
Ovečky sme nikde nenašli.
Už sme sa chceli vrátiť, keď ma naraz napadlo, že určite dakde spia. Tak som začala
bečať ako jahniatko.
Sestrička sa ma snažila napodobňovať. Ovečky sa však neozvali.
"Asi išli na pašu," upokojovala som nedočkavú sestričku.
Vracali sme sa k domu, keď za nami dačo strašne buchlo.
Otočila som sa a s hrôzou som zistila, že sa za nami rúti rozzúrený baran so sklonenými
rohmi, aby nás potrestal.
Uvedomila som si smrteľné nebezpečenstvo, ktoré najviac hrozilo drobnej sestričke.
Začala som s ňou utekať k domu. Drobné nožičky však nestačili baranovým skokom.
Dobehol nás a zahnal sa.
Pudovo som schmatla sestričku za chrbát a uskakovala som pred baranom.
Nemohli sme mu už utiecť, lebo za nami bol múr vysokej podstienky domu.
Baran mieril na nás s rozbehom. Podarilo sa mi po dvakrát šťastne odskočiť.
Keď vrazil do múru, bol stále zúrivejší. Ruky mi však slabli...

Záchrana
Začala som volať o pomoc a pritom sledovala barana ako brankár na futbalovom zápase.
Avšak nechytala som góly v podobe ostrých rohov, ale som pred nimi obratne uskakovala
so sestričkou za chrbtom.
Po chvíľke vyšla na vysokú podstienku chorá starenka. Pochytila porisko metly a zvrchu
odháňala rozzúreného barana.
Lenže baran jej silou vrazil do metly. Odletela skoro aj so starenkou z podstienky o hlavu
vyššej než ja.
Odvážna starenka nás nenechala zahynúť. Našťastie nablízku boli kvetiny v plnom džbáne
vody. S námahou ho zdvihla, lebo bola chudá a slabá.
Rozohnala sa zo všetkých síl a vychrstla ju rozzúrenému baranovi do oči, práve keď mi mieril
s rohmi na brucho.
Baran sa zľakol. Pokiaľ striasal vodu, vyzdvihla som sestričku do výšky a podala starenke.
Na úteku som schmatla metlu, šermovala som s ňou výstražne pred baranom, ktorý sa nevzdal
ani po kúpeli a pritom som sa posúvala dozadu ku schodom.
Po schodoch som vyletela ako strela. Prenasledovateľ sa už neodvážil na schody.
Asi nevedel po nich chodiť...