KVIETKY ODVAHY 50.

[MiriamDimadi]

KVIETKY ODVAHY 50.

Bola som na konci síl, keď som po prežitom nešťastí namiesto útechy či poďakovania musela
znášať nespravodlivé obviňovania a nemohla som sa podľa prísľubu brániť.
Iba v trápení mlčať.
Nemohla som spať ani jesť. Vraj som chradla. Rodičia sa o mňa báli...
Sama som sa bála chodiť po ulici nielen, kde bývala rozhnevaná vdova.
Obávala som sa stretávať pohŕdajúcich ľudí.
Neodvážila som sa, čo len pozrieť smerom k rieke a nieto ešte vstúpiť do nej.
Neustále sa mi vynáral obraz topiaceho, ako nad vodou s vyzdvihnutými rukami s poslednými
silami prosí o pomoc. O záchranný hák či skok ochotného vlčiaka odmietnutých silákom Zbabelcom.
Kvákanie kačíc nám so sestrou spôsobovalo duševné utrpenie a stále pripomínalo našu bezradnosť

umocnenou podlosťou, proti ktorej sme sa nemohli brániť.

Nechcelo sa mi ďalej žiť a vstúpiť do podlého sveta dospelých...
Detstvo, poznamenané vojnou s prízrakmi smrti ako dôsledku nenávisti dospelých ľudí, čakalo na
balzam v podobe ich priateľstva a porozumenia.
Miesto toho bolo nečakane zasiahnuté novým prívalom hnevu, ľahostajnosti a podlosti, ktoré vzali
vieru a nádej v ľudské dobro.
Vychudnutá, s ubolenou dušou a znovu narušeným spánkom som na podnet nešťastných rodičov
odcestovala po útechu k svojej múdrej babke, ktorá ako všetky milujúce babičky poznala lieky na
telo a duši...

"Nesmieš sa poddať novému životnému sklamaniu. S hnevom, zbabelosťou a hlavne s podlosťou sa
budeš stretať v živote na každom kroku.
Nesmieš sa vzdať svojej viery a nádeje v ľudské dobro a spravodlivosť, lebo dobrých a spravodlivých
ľudí je viac ako tých zlých.
Musíš ich hľadať a ísť s odvahou s nimi proti zlu. Veď keby prevládlo zlo, zanikol by svet...

Máš čisté svedomie, nemáš sa čoho báť! Preto ukáž sebe aj ostatným, že ho máš naozaj čisté!
Neboj sa seba ani ľudí! Veď ten, kto ti ublížil, bol podlý práve preto, že bol zbabelý.
Nedokázal priznať pred ostatnými, že chlap ako hora bol obyčajným zbabelcom a dieťa hrdinkou.
Bál sa svojho svedomia, lebo ty si jeho svedomie. Určite v duchu prosí Boha aj teba o odpustenie.
Odpusť mu a prekonaj strach!"
Podala mi vysnenú kačaciu pečienku. "Kačice za to nemohli, ale ľudia! Zajedz si!"

Po povzbudení, som sa odvážila vstúpiť do hlbokej vody.
Pozerala som sa priamo a s odvahou do oči ľudí, ktorí ma obviňovali. Až začali oni klopiť zrak,
ako činia tí, ktorí prosia o odpustenie...
Svedomie sa postupne všetkým otváralo...
S odvahou som začala chodiť po ulici vdovy, ktorá už nebola smutná. Akoby zabudla na príslovia,
že bez vetru sa ani list nepohne.
Avšak vietor zastupovalo svedomie bezrukého starčeka a návštevníkov dolnej krčmy, ktorým sa
nebožtík zveril, ako na spovedi, prečo sa nemôže a už nechce vrátiť...
Razom sa začalo hovoriť nahlas, keď sa ku vdove nasťahoval ten, pre ktorého sa stal oplakávaný
manžel tulákom...

Babkinou zásluhou som nabrala novú silu pre ďalšie životné úskalia. Veď na mňa čakala zase životná
zmena. Ukončila som základnú školu s otcom triednym a do šiestej triedy som mala nastúpiť v susednom
meste, ktoré bolo prakticky spojené s našou dedinou, avšak železničné stanice boli od seba vzdialené
osem kilometrov.
Mala som obavy a strach pred neznámym prostredím a neznámymi ľuďmi.
Viera a nádej v ľudské dobro a spravodlivosť, ktorú mi vštepovala babička, mi pomáhala ich prekonávať.
Veď mi vždy prízvukovala, že na svete je viacej dobrých ľudí ako neprajníkov, lebo inak by svet zahynul.
I to, že sa mám vždy vzoprieť proti nespravodlivosti, ľudskej zlobe a ľahostajnosti...

Prostoreká školníčka teta Marka mala zhodný pohľad na život ako babka, ako by boli bývali
spolužiačky: „Stalo sa, ako som to predvídala. Keď s parádnym kuchynským nábytkom zariadite
namiesto kuchyne zborovňu a riaditelňu, polezú vám až do izieb hoci sú už prestavené z kurníka.
Keby aspoň chodili dnu ako sliepky do kurníka. Tie pred vstupom kotkodákajú a otrasu si krídla.
Ale oni ani nekrochkajú a vrazia ako do chlieva a idú po izbách asi hľadať válov.“

Tak som sa vzoprela aspoň proti ľahostajnosti. Nalepila som na sklenenú časť dverí prosbu:

„PROSÍM, OČISTITE SI OBUV!
ŠKOLU BUDEM MAŤ AŽ V MESTE.

UŽ NESTIHNEME ČISTIŤ DLAŽKU
KAŽDÝ DEŇ. VOPRED ĎAKUJEM."