ODVRHNUTÉ KYTIČKY 49.

[MiriamDimadi]

ODVRHNUTÉ KYTIČKY 49.

Po bdelej noci sa nieslo rozhorčene dedinou, že kvôli našim kačiciam sa utopil starostlivý
manžel a otec.
Rozprávalo sa o veľkom hrdinstve kamarátkinho otca, ktorý nasadil svoj život za záchranu
topiaceho sa a ohrozil svojou snahou nielen svoj život, ale i svojich deti...

Rodičia mali veľmi blízky vzťah k jeho manželke a deťom a vedeli o ich rodinných problémoch,
ktoré pred deťmi a dedinčanmi utajovali.
Vyhoveli úpenlivej prosbe jeho manželky aby sme nepodali na neho trestné oznámenie za
neposkytnutie pomoci a naviac za krivé obvinenie nás ako záchrancov.
Poprosili aj mňa i sestru, aby sme zamlčali pravdu, pretože už mu život nikto nevráti, ale
ublížilo by to ich rodine hlavne deťom aj rodine vdovy a nakoniec celej dedine...

Prísľubom, aby nestratili tri deti svojho otca, lebo by jeho manželka v domácnosti nezvládla sama
ich uživiť. Vraj do doby, kým sa prebudí jeho svedomie.

Ich deti boli spokojné a netrápili ich žiadne výčitky bezmocnosti a podlosti ako nás lebo boli pod
ochranou rozhodnutia svojho otca. Asi až do doby, kým sa prebudí aj im svedomie, keď v obavách
o otca si asi neuvedomili, že aj oni ho majú.
Nemlčali ako my dve so sestrou, ale svedomite odpovedali na otázky pochybovačoch:
„Nešťastník sa utopil kvôli správcovým kačiciam a takmer sa utopil aj otec pri jeho márnej záchrane.“

Najstaršia dcéra, múdrejšia odo mňa asi o dva roky, uvedomila si, že má svedomie lebo pri
náhodnom stretnutí klopila oči, akoby ma nevidela. Asi sa ma stránila, lebo som ju viacej
nestretla.
Hoci nebola priamym svedkom zbytočnej tragédie, jej vyhýbavý smutný pohľad naznačoval,
že poznala pravdu od svojej mamy...
Zmiernil mi pocit viny, ktorý ma neustále moril, že som svojou detskou nemohúcnosťou
nedokázala zachrániť v deviatich rokoch so sedemročnou sestrou topiaceho človeka...

Potichu sa niesli dedinou rôzne dohady, prečo sa nebožtík chladil po celý deň v rieke pri
brehu s nástrahami po nedovolenom bagrovaní piesku a potom sa zahrieval v dolnej malej
krčme, kde sa cítil ako v spovednici. Preto sa úprimne prítomným spovedal.

Nikto však nechcel nahlas počuť pravdu, lebo pravda vyžadovala mlčanlivosť ako spoveď.
Zvlášť, keď obsahovala tri slová obžaloby. Sebeckosť, zbabelosť a podlosť.

Sebeckosť manželky, ktorá zničila vzájomný vzťah a premenila starostlivého manžela na
tuláka, dala by sa vyriešiť v rodine či rozvodom.

Zbabelosť nášho dobrého známeho by sa dala v dedine kvôli vystrašeným vlastným deťom
ospravedlniť.

Ale čo s podlosťou?

Keď všetci účastníci pravdy, zdôvodňovali svojmu svedomiu, prečo musia mlčať, aby neublížili
deťom Zbabelca, rodine či dedine, akoby zabudli, že záchrancovia boli tiež deti, ktoré mohli
skončiť na psychiatrii lebo na cintoríne...

Na pohrebe nešťastníka sa dívali na mňa, sestru a rodičov tí, čo nepoznali pravdu ako na vrahov.
S kyticami kvetov sme sa triasli na celom tele a plakali nad nešťastím a detskou bezmocnosťou.
Nariekajúca vdova uprostred dojímavého lúčenia na jej dvore sa nečakane obrátila k nám a pred
kňazom a trúchliacimi nás krikom obvinila: "Utopili ste mi muža! Pre vaše kačice zahynul!"
Prekvapený kňaz jej krik rázne zastavil, že pohreb ako pobožnosť sa nesmie znesvätiť aj k úcte
zosnulému. Ďalším zneuctením by musel zastaviť pohreb. Obviňovanie patrí bezpečnosti...

Na cintoríne si však vdova počkala, keď na hrob zosnulého bola navŕšená zemina, na ktorú smútiaci
ukladali vence. Moju a sestrinu kyticu s nenávistným pokrikom vyhodila z hrobu.
Odvážila som jej len povedať, že sa neutopil kvôli našim kačiciam, ale sme všetko podnikali, čo bolo
v našich silách pre jeho záchranu.
S krikom sa na mňa oborila ako na staršiu sestru a pred všetkými ma preklínala, až ju musel zase sám
kňaz napomínať.
V šoku som si zapamätala iba poslednú kliatbu: "Utopíš sa! Ako si jeho utopila!"