VODNÁ NÁDRŽ AKO KYSUCKÉ MORE SĹZ 6.

[MiriamDimadi]

VODNÁ NÁDRŽ AKO KYSUCKÉ MORE SĹZ 6.

Odmietnutie obidvoch možných návrhov ako neodvolateľného rozhodnutia o zániku Riečnice
a Harvelky zrovnalo Riečnicu a Harvelku so zemou a vymazalo ich aj z miestnej mapy.
„Pochopiteľne preto, že sklamaní poslední obyvatelia skrátili dlhý názov nádrže na výstižnejší.

Na Kysucké more sĺz.
Bolo ešte umocnené nedodržaním zaužívaných stanovených podmienok pri výstavbe vodných
nádrží. Neprinieslo Riečničanom a Harvelčanom horlivo sľubované zvýšenie životnej úrovne,
ale jej podstatné zníženie.
Majetkoprávne vyrovnanie občanov, hoci sa stali vyhnancami, trvalo nepomerne dlho.
V mnohých prípadoch cez desať rokov lebo náhrada postupne pustnúce nehnuteľnosti nebola
poskytovaná za odpovedajúcu tržnú cenu, ale za cenu nadobudnutého majetku uplynulých
rokov.
Nedodržaním stanovenej úhrady v reálnych tržných cenách boli vyhnanci prinútení za náhradu
svojho priestranného domova, rozšíreného o poľnohospodársku prístavbu, záhradu, lúku a les
hľadať staré a malé domy pred rekonštrukciou či malé byty v činžiakoch po celej bývalej vlasti.
Podľa počiatočných sťažnosti vyhnancom neuhradili polia, lúky, pasienky ani les ani neplatili
nájomné za ich užívanie, tak sú doposiaľ majiteľmi súčasného „pralesa“, ktorý bez zábran
vyhnaných majiteľov pokryl ornú pôdu, pasienky a lúky,“ pripomenula kráľovná Kysuca iba
najbežnejšie následky planých sľubov.
„Namiesto odpočinku, po tvrdej práci v priestornom dome v objatí záhrady, lúky, lesa, krásnej
prírody a susedov ako veľkej rodiny, následovalo úmorné hľadanie starých domčekov s nutnou
opravou lebo „kutíc“ v činžiakoch a ešte k tomu hľadanie zamestnania v blízkosti nového obydlia“,
posťažovala sa víla Harvelka.
„Mohli opravovať s nedostatkom peňazí a bez pomoci susedov, ako to bolo tradíciou v ich rodisku?
Veď spočiatku ich nezriedkavo považovali za nežiadúcich nedoukov ako privandrovalcov z
nehostinného hornatého kraja, kde vymoženosti doby iba začínali budovať,“ s výčitkou sa ohradila
staršia sestra Riečnica.
„Napriek tomu, že ovládali takmer všetky remeslá, poľnohospodárske a lesné práce aj včelárstvo.
Pritom sa dokázali vzdelávať zásluhou výborných učiteľov a kňazov.
Hrali divadlo, na hudobných nástrojoch hlavne heligónkach, spievali, tancovali, zachovávali
ojedinelé zvyky svojich predkov.“


„Načo toľko slov o smutnej minulosti. Radšej novým priateľkám pripomeniem slová autora Oskara
Dubovického. Veď dokázal vyjadriť troma veršovanými vetami pocity vyhnancov z rodného kraja

Lúčenie s rodiskom, nový domov ako cudzinu a zrnka nádeje na stretnutia s rodnými...“

Nechali sme doma hory, lúky v kvete,
my sme sa rozišli kde – kade, po svete.

Našli sme si domov v tejto chvíli, v núdzi,
ale kde žijeme, sme tam vždy len cudzí.

Túžba po domove, aj spomienky nútia,
povrátiť sa domov aspoň na stretnutia.

„Pochopili sme to, hoci sme tu po prvý krát, lebo Čarodejnica Totalita neodletela do zabudnutia.
Ani sa neutopila v mori.
Čarovnými prútikmi príkazov povieva aj nad nami,“ upokojila prítomných čiernovlasá susedka
s čokoládovou pleťou...