LÚČENIE S RIEČNICOU NAJHORLIVEJŠÍMI BORCAMI

[MiriamDimadi]

NAJHORLIVEJŠÍ BORCI

K najhorlivejším borcom patrili Riečníčania Buchovci predovšetkým s Vendelom a jeho manželkou Kristínou, veľkou rodinou a motorkou, vedúca predajne potravin Tonka Košútová s rodinou a osamotený Barónik s kravičkou a verným psom Dunčom.
Oddaným pomocníkom obetavých Riečničanov sa stal najmladší borec novobystrický kňaz Stanislav. Hoci bol mladý a nepochádzal z Kysúc spriatelil sa s poslednými obyvateľmi ako rodák srdcom.
A keď už zdemolovali aj predajňu potravín, kde bola Tonka Košútová vedúcou, priviezol im potraviny z Novej Bystrice.
S autom a telefónom sa stal motorizovanou spojkou s Riečničanmi aj s rodinou najstaršieko borca, bývalého učiteľa a riaditeľa školy za 2. svetovej vojny v Riečnici.
Mladú rodinu v smutných časoch vojny prichýlil na riečnickej fare jeho starší brat Matej, s trojročným synčekom a polročným dievčatkom s dedičným darom smoly, aby sa nikdy nevzdala.
Desaťročná Tonka ju od prvého dňa príchodu do Riečnice vozila v kočiariku a zoznamovala ju aj s bratom s krásou Riečnice. S Riečničankou Tonkou ako „staršou sestrou“ Smoliarky, preživali hrôzy vojny na fare. Obe ich rodiny často ďakovali v svätostánku za ich spoločnú záchranu po stretnutí agresorov s povstalcami pod strechou fary.
Keď Smoliarka začala vnímať svet pripomenula blízkym, že je tiež riečnickou rodáčkou hoci srdcom, keď sa v nej niekoľkokrát narodila lebo vraj Riečnica s Harvelkou je „najkrajší kút na svete“.
O svojich ochráňkyňach sestier Riečnice a Harvelky sa dozvedela od najstarišho zberateľa rozprávok “uja Bubáka“ z najvyššej osady Kýčierky. Uverila mu, že sú skutočné ochráňkyne všetkých obyvateľov, keď pred jeho chalupou ju hojdal brat na saniach, pokiaľ pripravoval ujo Bubák chýrne bryndzové halušky. Brat si nepovšimol, že zaspala po prebdelej noci, kvôli nežiadúcej vojenskej hliadke agresorov. Keď však začul pozvanie na halušky, sane od radosti prudko potiahol. Rozleteli sa ako blesk z vysokého kopca, preleteli cez potok a zastavili sa na vyčnievajúcom kríži spod snehu pred riečnickým kostolom. Otec, ktorý letel za ňou na lyžiach sane nepredbehol ale dobehol, keď ešte spala v snehu...
Po vojne, kedy Mateja poslali na faru do Beluše pri Púchove, museli sa v slzách vysťahovať z Riečnice, lebo zostali bez strechy nad hlavou.
Obe rodiny Tonky a Smoliarky však zostali v kontakte cestou korešpondencie a aspoň letnou návštevou v Riečnici. Stali sa srdcom stálymi členmi veľkej rodiny spoločnej farnosti Riečnice a Harvelky...
Ako dedičtvo predkov, lepila sa Smoliarke smola na päty prevážne v jej prítomnosti. Preto sa nikdy nerozlúčilĺa s rodákmi srdcom lebo milosrdná smrť zachytila napísané jej spomienky na Riečnicu, od vojnových čias až do jej zániku aspoň v strojopise, keď pripravené k publikácii ich niekto odcudzil kvôli počítaču. S presvedčením, že spomienky sa nedajú odstreliť, keď sa budú uchovávať v srdciach potomkov, chodí ju milosrdne kontrolovať, či ich po toľkých rokoch už prepísala. Keď si však overí dôvody, pre ktoré ešte ani nezačala, predlžuje jej aktívnu dobu života.
S Buchovcami sa zblížila rodina Smoliarky, keď sa pripojila k nim a k starostovi Martinovi v márnom boji o zastavenie totalitného rozhodnutia barbarsky zničiť obe obce...
Horliví záchranci odhrýznutí od sveta povýšili Smoliarku za hovorcu a mladého novobystrického kňaza za expresného poštára...“