KYTICA TŔNIA 48.

[MiriamDimadi]

KYTICA TŔNIA 48.

O kačacej pečienke sa mi zatiaľ iba snívalo. Usilovne som chodila trhať rôzne zeliny a listy
po okolí, pomáhala ich matke krájať, aby čo najrýchlejšie kačice podrástli.
Bolo okolo nich plno roboty.
Zdalo sa mi, že akosi pomaly rastú. Všetci susedia mali omnoho väčšie kačice.
Tajomstvo bolo prosté. Ich kačice chodili hneď zrána na rieku a vracali sa až večer nasýtené
rybami. Krájanú zelinu mali iba ako vitamíny.
Rozhodla som sa zahnať kačice na rieku, napriek varovaniu mamičky.
Po západe slnka, keď sa všetky kačice a husi húfne vracali z rieky do svojich domovov,
naplnilo sa jej varovanie. Kačice neprišli.
"Priveď kačice!" prikázala mi prísne matka. Vzala som so sebou mladšiu sedemročnú sestru.
Chceli sme pochodiť po všetkých susedov, či sa k ním náhodou nezatúlali.
Najbližšia susedka ma upokojovala, keď sa dozvedela, že kačice boli iba po prvý krát na vode.
"Nehľadajte ich! Kačiciam sa tak zapáčilo na vode, že tam zostanú zo dva dni ako naše husi,
keď som ich prvý krát zahnala na vodu.
Neobávaj sa o kačice, prídu samé, keď sa presýtia rybami."
"A trafia samé domov?" zapochybovala som.
"Nemusíš sa obávať. Kačice a husi poznajú lepšie cestu ako opilci. Iba tí nevedia trafiť!"

Vybrali sme sa so sestrou na rieku k nášmu mostu. Voda potichu plynula, len kde tu vyskočila
malá rybka. Červené zore sa zrkadlilo na pokojnej hladine, ale kačice neboli nikde.
"Kač, kač, kač!" zavolali sme.
Z diaľky sa nám ozvali. Spokojné a šťastné nad nezvyčajným výletom.
Darmo sme ich vábili. Plávali stále rýchlejšie a rýchlejšie dolu vodou, ako by sa obávali o slobodu,
ktorú náhle nadobudli.
Od malého dreveného mosta, vzdialeného od nášho kamenného zo tri kilometre, zaznieval hukot
mláťačky.
"Asi nás nepočujú, kvôli mláťačke!" vravela som sestre. Pridali sme do kroku, aby sme ich dobehli.
Kačice sme zastihli až pod dreveným mostom. Neustále sa ponárali a vynárali z vody a spokojne
kvákali. Presunuli sa k ľavému brehu, za ktorým sa črtala obrovská hromada slamy.
Uchopila som sestru za ruku a potichu sme kráčali cez most, v nádeji, že vylezú, keď im budeme
trúsiť chleba. Lenže oni boli na nevšednej rybacej hostine a omrvinky ich nelákali...

Uprene som hľadela na kačice, ani som si nevšimla, tmavej postavy na moste. Sestra sa preľakla,
zarazila sa a mocne mi stisla ruku.
Priblížili sme sa na niekoľko krokov. Neznámy vypadal ako tulák. Bosý a s vykasanými nohavicami
nad kolená, bez košele a s vrecom na pleciach. Nás si nevšímal. Uprene hľadel do vody a čosi si
šomral pre seba.
Zastavili sme sa. Strach som chcela zahnať smelosťou. Začala som pokrikovať na kačice.
Neobzrel sa na nás. Bol zahĺbaný do seba.
Na konci mosta sme stretli sestrinu spolužiačku s mladším bratom a ich otcom.
Sprevádzal ich obrovský vlčiak. Vydýchli sme si s úľavou a prestali sme sa báť.
Keď sme sa pozdravili, sestrina spolužiačka sa pochválila, že boli kúpať psa.
Sestra sa jej zase pochválila kačicami, ktoré sa kúpu samé hoci sú na rieke prvý krát.
Vzali sme si kúsok chleba, tak im ho ešte hodíme z brehu. Vraj keď sa nasýtia rýb, prídu samé
domov.
Spolužiačkin otec zostal na moste s deťmi. Pozoroval čudného pána, ktorý nevšímavo hľadel
na rieku. Podišli sme k ľavému brehu neďaleko kačíc, aby sme im ponúkli k rybám chleba.
Od dreveného mosta už nebol spevnený breh kameňmi ako povyše. Podmývala ho prudko tečúca
voda. Po nedovolenom a nesvedomitom bagrovaní piesku boli pri brehu hlboké jamy, v ktorých sa
tvorili víry...
Od nebezpečného brehu sme sa postavili na niekoľko krokov. Pozorovali sme šťastné kačice,
ktoré sa neustále ponárali a vynárali s rybičkami.
Preľakla som sa, keď som zazrela, že neznámy tulák podišiel k brehu, hodil vrece na zem, vyzliekol
si nohavice a vravel si ako pre seba.
"Idem sa trochu osviežiť a potom vám vyšpliecham kačice!"
"Nechoďte z tohto brehu, tu sú veľké jamy po bagrovaní piesku! Podľa vyšliapaného chodníka sa dá
poznať, že práve tu," varovala som ho. „Vraj kačice prídu samé, až keď sa nasýtia rýb.
Ideme už domov, lebo čo nevidieť bude večer.“
Neodvetil nám, ani sa na nás nepozrel. Prežehnal sa a okamžite čľupol do vody, bez toho, aby sa
postupne ovlažil, ako to robia všetci.
"To je otužilec," poznamenala som sestre.
Zrazu sa vynoril z vody s rukami nad hlavou a vytreštenými očami. Znovu sa ponoril.
"Predvádza sa alebo nás straší?"
Vzápätí sa znovu objavil nad vodou so vztýčenými rukami a očami šialenca.
"Pomóc! Pomóc, topí sa!" skríkla som zúfalo.

Spolužiačkin otec bol ešte na moste. Rýchle pribehol so psom. Za ním jeho malé deti.
"Ja myslel, že sa ti topí sestra!" vravel zarazene.
"Prosím, zachráňte ho!" úpenlivo som ho žiadala.Siahol na remeň nohavíc.
Deti sa mu však vrhli k nohám. Držali ho za nohy, kričali a plakali: "Ocko, nechoď do vody!"
Keď som videla jeho nerozhodnosť, nabádala som ho: "Pošlite psa, vytiahne ho!
Zachráňte ho!"
Hľadel na mňa vydesene. Pridŕžal si nohavice, ako keby ich mal plné a bál sa, aby to z nich
nevytriasol.
Nedovŕšila som ešte desať rokov, ale s takou zbabelosťou som sa nestretla ani u detí, a nieto
u zdravého športovca s cvičeným vlčiakom.
Nečinne hľadel na svoje deti, ktoré hystericky kričali a držali ho za nohy. Nedal povel psovi,
ktorý žalostne skučal a bol pripravený k skoku do vody.
Zmocnil sa ma obrovský hnev. Chcela som ho postrčiť do vody aj so psom, aby som ich prinútila
zachraňovať.
Preľakla som sa, keď som uvidela vzlykajúcu sestru, ktorá sa naklonila až na samý okraj brehu,
akoby mu chcela sama podať ruku.
Bleskovo som ju odtiahla od brehu a utekala ako šialenec k obrovskej hromade slamy v nádeji,
že tam stretnem človeka, ochotného pomôcť topiacemu sa.

"Pomóc! Pomóc! Topí sa!" volala som zúfalo.
Pred hromadou slamy sa objavil pohotový starček a snažil sa pritiahnuť veľkú železnú tyč, ukončenú
hákom, ktorým sa uťahovali kozle so slamou.
"Dieťa moje, ja ti nepomôžem. Neviem ani plávať. Ani tyč neutiahnem. Nemám ruku..."
Vytrhla som mu hák a ťahala som ho za sebou, ako som najrýchlejšie vládala.
Dotiahla som ho s veľkým hrmotom k brehu. Zbabelec stál ako nemý a hľadel na vodu, kde sa ešte
stále tvorili kruhy, okolo miesta topiaceho sa tuláka.
"Mám hák!" kričala som s novou nádejou.
Zbabelec sa však ani neotočil, akoby ma nepočul. Naraz sa z vody vynoril topiaci sa zúfalec.
Určite začul výkrik nádeje. Nevzdával sa a zápasil o svoj život.
"Hák! Pomôžte mi s hákom!" zrúkla som na Zbabelca..
Zbabelec sa ani nepohol z miesta ani sa ku mne neobrátil.
Ťahať ťažký hák za sebou som zvládla, ale nemohla som ho sama vyzdvihnúť a podať topiacemu.
Pokúsila som sa o to ako zúfalec.Bola som však príliš malá a slabá.
"Nestojte tu!" okríkla som Zbabelca v zúfalstve. "Pomôžte mi!
Nenechajte ho utopiť, lebo to všetkým poviem!" kričala som na neho nedetským hlasom.
Malá sestra priskočila a odhodlane mi pomáhala zdvíhať ťažký hák. Ale ako môže sedemročné
dieťa nahradiť obrovského chlapa s vlčiakom?!
Pod nohami sestry sa ulomil kus zeminy. Spadol s rachotom do vody. Skočila som po nej a odtiahla
juod brehu.
Medzitým prišiel k brehu strážca, ktorý mi dal hák. Zdvihol klobúk z hlavy, prežehnal sa, akoby už
topiaci bol mŕtvy.
"To bol jeho osud!" riekol potichu.
Búrila som sa proti tomu. "Ešte žije! Vidíte tie kruhy. To sme sa učili v škole, že pokiaľ sa tvoria kruhy,
ešte človek žije! Pomôžte mu!" prosila som ich plačúc.
Starček zdvihol pohodené vrece a nohavice tuláka a prezeral si ich.
"Ahá, to je ten, čo sa tu brodil od rána! Vraj sa s ním pohádala žena..." naklonil sa k nášmu známemu
a potichu m dačo vravel.
Strčil nohavice do vreca a vyzval nášho Zbabelca: "Choď do dolnej krčmy! Chlapi budú vedieť o koho
ide." Podal mu vrece.
"Prosím vás, neodchádzajte! Pomôžte mi s hákom! Pošlite do vody psa! Ešte ho môžeme zachrániť!"
úpenlivo som ich prosila.
"Vraj zachránili topiacich i po pol hodine a vzkriesili ich!"
Odišli bez slov. Napriek tomu, sme sa znovu pokúšali s malou sestrou loviť s veľkým hákom.
Nedosiahli sme však až do stredu kruhu...
Vyľakaní rodičia nás našli žalostne nariekať na brehu.
Keď sme sa im s plačom zverili, okamžite sa snažil otec s hákom loviť na mieste, ktoré sme
mu ukazovali. Bolo však už bez kruhov. Medzi tým sa matka náhlila zavolať pomoc.
Hľadali ho na lodičkách celú noc...

Zatiaľ, čo sme sa nevzdávali nádeje a pokúšali sme sa ešte o nemožné, kamarátkin otec si
uvedomil, .o čom sme ešte ako deti nemali tušenie.
Neposkytnutie pomoci je trestným činom. Vedel, že deti neklamú, ale hovoria pravdu ako opilci.
Vraj keď vošiel do krčmy, oznámil prítomným: "Utopil sa tento tu...
Nejaký tulák, kvôli správcovým kačiciam..."
Vytiahol z vreca nohavice a položil ich na stôl. "Robil som, čo som mohol...
Skoro by som sa aj ja s deťmi utopil kvôli ich kačiciam.
Pes ho hľadal, ale nebolo mu pomoci..."
Zbabelec či Hrdina ich počastoval pálenkou, aby sa všetci a včas dozvedeli o jeho hrdinských činoch
a nepoznali pravdu...
Prítomní poznali podľa vreca a starých nohavíc, že to nebol neznámy tulák, ale starostlivý otec rodiny
a dobrý manžel, ktorý sa od rána čvachtal vo vode a chodil sa do krčmy občerstviť a posťažovať...